Česká dokumentaristka OLGA SOMMEROVÁ sa na realitu zvyčajne dívala cez kameru, dokumentu zasvätil život aj jej muž Jan Špáta. V nedávnych českých voľbách sa aktívne zapojila do kampane.
Do volebnej kampane v Česku vstúpili aj mnohí filmári. Ako ste hodnotili šot Petra Zelenku Přemluv bábu?
„Bola to drsná, trochu naivná agitka, ale splnila svoj účel. Vyburcovala spoločnosť, predovšetkým mladých ľudí, aby sa aktívne vyjadrili vo voľbách. Česká ľavica prepadla preto, lebo nereprezentuje skutočné ideály ľavicového zmýšľania, ale orientuje sa na nízke pudy konzumných meštiakov nostalgicky spomínajúcich na nenáročné výhody socializmu.“
Váš manžel Jan Špáta sa vyjadril, že dokumentarista by mal zostať nad všetkými ideológiami a izmami. Dá sa to?
„S tým celkom súhlasím. Dokumentarista si musí za každú cenu zachovať slobodu názoru, nemôže patriť žiadnej strane či cirkvi. Sloboda je pre mňa, spolu s láskou, najdôležitejšou hodnotou. Filmom vyslovujem svoj názor, pri tom musím byť oslobodená od všetkých tlakov.“
Prečo ste sa potom rozhodli angažovať vo voľbách?
„Nielen mne prekáža politická scéna v Česku. To, že si mnohí politici urobili z verejných prostriedkov vlastný biznis, privatizovali si peniaze daňových poplatníkov, hoci ich poslaním je správa vecí verejných. Po dvadsiatich rokoch nastal čas na zmenu, ľudia už toho majú skutočne dosť. A navyše, prvovoličskou sa stala prvá generácia mladých ľudí, ktorí sa narodili do demokracie. Dvadsaťroční chlapci a dievčatá dali najavo, že ich ’papalášsky’ populista Paroubek odpudzuje.“
Otvorene ste podporovali Stranu zelených. Verili ste, že vo voľbách uspeje a že po prípadnom úspechu nesklame?
„Nie som členkou Strany zelených, podporovala som ju ako mnoho ďalších osobností vrátane prezidenta Václava Havla. Strana zelených je jediná z existujúcich parlamentných strán, ktorá sa neušpinila nijakou korupčnou kauzou. Neviem, prečo by som mala drukovať konzumu a rastu HDP, keď viem, že kvalitný život je dôležitejšia hodnota než honba za ziskom vo vydrancovanej krajine. Navyše, zelení si ako jediní vo svojom programe uvedomovali dôležitosť občianskej spoločnosti, bez ktorej aktivity nemôže existovať zdravá a kontrolovaná politická elita. Kontrole občanov sa vždy bránia autoritatívni a populistickí politici, ako Klaus či Paroubek, u vás Fico, o Mečiarovi a Slotovi ani nehovoriac.“
Nebáli ste sa spájať svoje meno aj s feminizmom. Nie je to tiež izmus?
„Príponu izmus má aj humanizmus. Feminizmus je túžba po slobode a demokracii pre obe pohlavia, je tu len preto, aby dorovnal nespravodlivosť. Myslím, že som veľmi zasiahla do verejného priestoru svojimi názormi, či tým, že som napísala knihy O čom snívajú ženy, O čom snívajú muži. Na začiatku tohto storočia to bolo potrebné. Potom som si povedala, že už feminizmus nechávam na mladé dievčatá. Situácia sa zlepšila, macho sa už musí hanbiť, ak by vyslovoval isté názory. Teraz sa angažujem už v iných veciach.“
Keď ste nakrúcali o Janovi Špátovi, nemali ste pocit konfliktu záujmov? Môže urobiť manželka objektívny film o manželovi?
„Robila som pre Febio veľa filmov z cyklu GEN, ale ten o Janovi Špátovi bol pre mňa najmilší. Poznala som dobre jeho aj jeho filmy, mala som tie najrozsiahlejšie rešerše za celú svoju kariéru. Navyše, dokumentárny film nie je objektívna správa, je to subjektívny názor autora. To si dostatočne neuvedomujú ani filmoví kritici. Z ich neznalosti a nepokory ma chytá smútok.“
Ako sa mu váš film páčil? Nekritizoval ho?
„On mi robil dramaturga, vymýšľal niektoré scény a témy. Manžel bol dlhé roky kameramanom mojich filmov, vzájomne sme si robili dramaturgov. Spolupráca s oficiálnymi dramaturgmi nebola až taká sústredená a angažovaná ako s ním. U nás doma sa hovorilo len o filme a živote. Svojho muža som považovala za najlepšieho dokumentárneho kameramana, akého som kedy mala.“
Nie je náročné stále doma riešiť pracovné problémy?
„Hovorí sa, že práca je tá najväčšia zábava. Ak máte nejakú dokumentárnu tému, nebavíte sa len o tom, ako ju možno nakrútiť, ale zvyčajne je to aj téma na rozhovor o živote. A to je tá najlepšia téma na manželské debaty.“
Ako vidno z filmu, Jan Špáta sa obával, aby niekedy nestratil zvedavosť dokumentaristu, aby ho neprestali veci dojímať. V istom momente sa zo svojej profesie stiahol. Bolo to čomu sa moderne hovorí vyhorenosť?
„Odišiel z profesie, až keď mal šesťdesiatštyri, po štyridsiatich rokoch kariéry. Bola to strašná únava, nakrúcal s ťažkou 35 mm kamerou v stresových podmienkach po celom svete. Raz si povedal, že existuje aj iný život ako ten profesný, ktorému dal všetko. Jednoducho urobil rez. Odišiel s plnou parádou. Na záver nakrútil ešte film Láska, ktorú opúšťam, v ktorom hovorí o profesii dokumentaristu. Věra Chytilová mi povedala, že ona na pľaci aj zomrie. On však vždy tvrdil, že je lepšie, ak sa ho ľudia pýtajú, prečo už nenakrúca, ako keby sa ho pýtali, prečo ešte nakrúca.“
Posledné roky ste venovali veľa času rekonštrukcii jeho súborného diela, ktoré vyšlo aj na DVD. Neľutovali ste, že ste sa s Janom Špátom rozviedli?
„My sme sa rozišli, pretože naše silné osobnosti začali na seba narážať. Mali sme medzi sebou veľké boje. On bol autoritatívny a ja som sa dostala do fázy, že som to cítila ako obmedzenie. Chcela som žiť tak, ako som považovala za správne ja. Celý čas, aj keď sme už neboli spolu, sme vedeli, že sme pre seba zostali tým absolútnym, osudovým vzťahom. Na konci života sme obaja mysleli na to, že sa k sebe vrátime. Už sme to však nestihli, prišla jeho náhla mozgová mŕtvica. Posledné tri mesiace pred jeho smrťou sme mali ešte možnosť byť spolu, zmieriť sa. Bolo to istým spôsobom vznešené a veľké. Samozrejme, že ma to mrzí. Život, ktorý sme spolu prežili – osobný aj pracovný – bol neuveriteľne dramatický, krásny a naplnený. Dodnes ho považujem za svojho muža.“
Medzi známe filmy vášho muža patrila sociologická sonda do života mládeže za socializmu – Najväčšie prianie, na ktoré nadviazal voľným pokračovaním. Vaša dcéra pokračuje v sérii tretím filmom?
„Jan skončil nakrúcanie Najväčšieho priania II. presne 17. novembra 1989. Moja dcéra začala s treťou sériou symbolicky 17. novembra 2009. Na rozdiel od svojho otca bude ako 26-ročná nakrúcať o životných hodnotách svojej generácie.“
Aké sú?
„Videla som už jej denné práce a bola som vo vytržení, keď som počula rovnaké vety o túžbe po láske, životnom uplatnení a potrebe slobody a demokracie ako u mladých ľudí z predchádzajúcej generácie v roku 1989.“
Siahnu tí, ktorí budú chcieť po sto rokoch spoznať našu éru, skôr po dokumentoch alebo po hraných filmoch zo súčasnosti?
„V každom prípade budú mať k dispozícii dokumentárny materiál, o akom sa nám pred rokmi ani nesnívalo. Je to veľká hodnota, o tom niet pochýb. Dokumentárny film je subjektívnou esejou, ale obsahuje aj veľa dokumentačného materiálu, ktorý je dôležitý pre pamäť spoločnosti.“
Nedevalvuje sa hodnota dokumentárneho filmu tým, že svoj domáci film si dnes môže urobiť prakticky každý?
„Moderná filmová technika, dostupné digitálne kamery a počítačové strižne demokratizovali tvorbu filmov. Amatérske filmy dosahujú vysoké kvality a často prevýšia tvorbu profesionálnych tvorcov, pretože pri filme je najdôležitejšie to, či mám nejaký názor, či ho viem povedať, či ho viem povedať originálne a či ním zaujmem.“
Na Slovensku už párkrát vznikol konflikt medzi filmárom a hrdinom jeho dokumentu, ktorý proti filmu nakoniec protestoval. Stalo sa vám to niekedy?
„Môže sa to stať. Moji hrdinovia sú však moji priatelia, majú preto právo autorizovať film. Vačšinou sú však veľkorysí a nerobia zmeny. Je hyenizmom, zobraziť niekoho v nepravdivom svetle. To je štýl paparazzi, v dokumente sa to nemá stávať. Ak budem investigatívna novinárka, budem nakrúcať o darebákoch, potom to bude niečo iné.“
Stále sa však pri dotýkaní sa cudzích životov pohybujeme na hrane, či nie?
„Áno, ale mám takú zásadu, že opýtať sa môžem na všetko. Inak to nemá cenu. Môže mi neodpovedať alebo môžeme jeho odpoveď vystrihnúť pri autorizácii. Ale aj novinári majú právo opýtať sa na všetko, čo chcú.“
Pri citlivej otázke sa však ľudia môžu zaseknúť, nemáte tú skúsenosť?
„Preto si sporné otázky nechávam na koniec.“
