BRATISLAVA. Výber z pozostalosti Milana Paštéku v Galérii 19 približuje nielen jednu z klasických hodnôt nášho umenia druhej polovice 20. storočia, ale aj vtedy aktuálnu senzibilitu charakterizovanú nesúladnými medziľudskými vzťahmi, v ktorých hrala významnú rolu neskrývaná erotika.
Umelcove začiatky sa spájajú s formovaním a vystúpením Skupiny Mikuláša Galandu. Jej členovia sa zaslúžili o nabúranie socialistického realizmu už koncom 50. rokov. Odbojný Andrej Barčík, neústupčivý Vladimír Kompánek, vtedy ešte utajený intelektuál Milan Paštéka a ich viacerí rovesníci urobili riskantný krok v čase, keď obraz musel kopírovať pohľad z okna a (navyše) oslavovať budovateľské úsilie – nadviazali na pretrhnutú kontinuitu s našou medzivojnovou avantgardou.
Ich zámer avizovalo Galandovo meno v názve skupiny. Mladí autori opustili opis skutočnosti v mene modernosti výrazu, začali tvoriť slobodne, bez ideologických obmedzení, priblížili sa aktuálnemu medzinárodnému výtvarnému jazyku.
Paštéka prestal pestovať skupinovú poetiku už začiatkom šiesteho desaťročia. Samostatná výstava v Galérii mesta Bratislavy (1965) ho predstavila ako nezávislú osobnosť. V hľadaní individuálneho maliarskeho výrazu sa usiloval o vyjadrenie pocitov moderného mladého človeka. Sartre a Camus boli autori, ktorých texty sa vtedy u nás čítali a inscenovali. Vizuálne umenie zohrávalo kľúčovú rolu v priblížení sa slovenského umenia ako celku svetu.
Vystavené kresby sú najmä z druhej polovice 60. rokov. Sú „inscenované“: ich výjavy sa odohrávajú v interiéroch a aktéri/aktérky sú zväčša v intímnych situáciách, často nahí/nahé. Napriek tomu a napriek svojim názvom sa nevzťahujú len k súkromným témam. Pri pohľade na ne vnímame pulzovanie doby, pritakanie razantným riešeniam každodenných aj nadčasových situácií.
Paštéka využil tendenciu novej figurácie a vitálnou kresbou tušom demonštroval svoj výtvarný talent. Príbehy vzťahov, napätí, porozumenia i vášní stvárnil prostredníctvom postáv dynamikou ich pohybov či nečakaných zastavení.
Energickými ťahmi štetca načrtol telá a naznačil interiéry, nevšímal si detaily, nekompromisne sledoval cieľ vysloviť sa k existenciálnym otázkam človeka, jeho vnútornému životu presahujúcemu do spoločenského priestoru. Z hľadiska suverenity vypovedaného možno oceniť nielen Paštékov autorský prednes, ale aj jeho charakter: nebál sa dotýkať tabuizovaných tém a vysloviť sa k nim slobodne, bez ohľadu na panujúce konvencie.
Autor: Zuzana Bartošová
