Svoj predposledný album Shine odišla na niekoľko rokov pripravovať do Anglicka pre veľkého vydavateľa a s veľkými menami. Ona sama, aj mnohí iní mali veľké očakávania, no zostala iba nahrávka pre domáci trh. Potom sa JANA KIRSCHNER občas pripomenula nejakým koncertom alebo pesničkou k filmu Pokoj v duši. Ona sama ho veľa nemala, aj o tom spieva na svojej novej nahrávke Krajina rovina. Okrem intímnych textov cédečko prekvapilo aj experimentovaním s formou pesničiek a elektronikou. Keďže jeho autorka stále pendluje medzi Slovenskom a zahraničím, rozhovor musel vzniknúť cez e-mail.
Prečo vlastne nemôžeme robiť tento rozhovor osobne?
„Môžeme, ale ja som posledný mesiac stále niekde na cestách. Minulý týždeň Praha, potom Brno, Ostrava. Aj teraz sedím v byte priateľov a používam ich internet."
Ako vznikol názov Krajina rovina?
„Páčilo sa mi to spojenie slov. Myslela som, že ľudia budú hovoriť, aká rovina? Na Slovensku predsa máme krásne hory. Ja však spievam Krajina rovina, tam medzi horami... Jedna taká je cestou z Turčianskych Teplíc do Martina, tam, kde som vyrastala. Je to o krajine pred búrkou, je neznesiteľné dusno a všetko akoby stíchlo v očakávaní dažďa."
Nový album prekvapí viacerými vecami. Tou prvou sú na naše pomery dosť odvážne aranžmány a dĺžka skladieb. Aké máte zatiaľ reakcie?
„Rôzne. Vydavateľstvo po vypočutí masteru stíchlo na tri dni, zastavili výrobu platne a nik nevedel, čo sa bude diať. Ich prvá reakcia bola, že je to samovražda a že to predsa nemôžem dopustiť. Dokonca mi ponúkli odkúpenie platne s možnosťou, aby som si to vydala sama. Bola som pripravená na tento variant a našlo sa naozaj veľa ľudí, ktorí boli ochotní pomôcť. Nakoniec mi však z vydavateľstva zavolali a rozhodli sa tú platňu vydať. Neviem, čo spôsobilo zmenu, ale že to vzali a postavili sa za to, je v súčasnom stave hudobného priemyslu naozaj odvážne. Čo sa týka kritík, mám obrovskú radosť, ale zostávam pokojná. Pred sebou máme ešte dlhý kus cesty, musíme pripraviť koncertný program. Keď všetko pôjde ako má, až potom si oddýchnem."
Existuje veľa producentov, ako ste sa dali dokopy práve s Eddiem Stevensom, známym spoluprácou s kapelami Moloko či Zero7? Do akej miery ovplyvňoval výslednú podobu nových pesničiek?
„Skupina Lavagance vlani pozvala Eddieho na Slovensko a nahrali spolu album. Vtedy mu chalani dali môj Shine a on mi napísal e-mail. V tom čase som ešte bola v Londýne, a tak sme sa stretli. Povedala som mu celý svoj príbeh a on mi rozumel. Navrhla som, že keď dokončím svoj vtedy pripravovaný slovenský album, pustíme sa do niečoho spoločne. Jeho však zaujímal práve ten slovenský album a sľúbil, že ak bude mať čas, pomôže mi s ním. Nakoniec sme sa opäť stretli v novembri na Morave a za päť dní ten album nahrali. Od prvej chvíle, keď vošiel do štúdia, bolo jasné, že on je producent. Mal veľmi jasnú predstavu o každej pesničke, ako nasnímať bubny, aký zvuk gitár použiť. Do poslednej noty. Okrem toho nás inšpirovalo aj samotné prostredie - hneď za štúdiom bol les, a tak sme pracovali so všetkým, čo bolo po ruke, kamene, vetvičky, záhradné nožnice, poháre či čínske hračky z malého obchodu na námestí v Hranicích."
Ako budete hrávať naživo veci, v ktorých má dôležitú úlohu elektronika?
„Pre mňa sú to stále jednoduché pesničky, živého hrania sa nebojím, práve naopak. Nové pesničky poskytujú oveľa viac farebnosti a, samozrejme, aj väčšiu slobodu, čo sa týka formy. Myslím, že Krajina bude naživo znieť krásne. Začiatkom júla nás čakajú skúšky a s novým programom vystúpime prvýkrát na Pohode. Klasickú akustickú zostavu doplní elektronika, aj keď by som povedala, že bude dávkovaná veľmi elegantne. Hlavné zostávajú melódie. Chcela by som hrať aj staré veci, no pravdepodobne ich čakajú malé zmeny."
Po radostných atmosférach Shine a Pokoji v duši sú tu zrazu texty o rozchodoch a problémoch vo vzťahoch. Nie je riskantné byť natoľko otvorený?
„Je to intímny album. Možno občas v textoch poviem veľa, ale prichádzalo to samé. Nekalkulovala som s tým. Jednoducho som písala to, čo sa dialo vo mne alebo okolo mňa. A bolo toho naozaj dosť."
Niektoré skladby citujú alebo evokujú ľudovky, titulná skladba je to, čo by Angličania nazvali ako „homesick blues". Chýbalo vám v Londýne Slovensko?
„Chýbala mi rodina, priatelia a vôňa tejto krajiny. Vždy, keď prídem po dlhom čase domov a ešte k tomu teraz, keď kvitnú agáty, vravím si, toto je moje miesto. O pár dní, keď na mňa doľahne realita, v ktorej sa Slovensko nachádza, už to tak pozitívne nevidím. No stále cítim, že sem patrím. Čo sa týka slovanskej melodiky, je na albume veľmi čitateľná. Odmalička je mi blízka. Písať pesničky v rodnom jazyku bolo veľmi uvoľňujúce a prinieslo mi to veľa radosti."
Keby ste mali porovnať Shine a Krajinu rovinu, čo bolo najťažšie pri ich príprave?
„Shine bola dlhá, dlhá cesta. Hudobne, aj ľudsky. Príprava trvala takmer dva roky a ďalšie dva roky som čakala na vydanie. Veľa vecí sa vo mne zmenilo, cestou som pravdepodobne aj dospela. Nevravím, že dnes už všetko viem, ale som oveľa viac uvoľnenejšia. Aj keď Shine nevyšiel, pre mňa to bol obrovský úspech, mala som možnosť spoznať a vidieť svet tam vonku. Krajina vznikala spontánne, s ľahkosťou a veľmi slobodne. Firma nám dala úplne voľnú ruku, kým pri Shine dostal producent Ross Cullum jasný koncept. To výrazne ovplyvnilo konečný zvuk tej platne a občas mám pocit, že jej aj trochu uškodilo. No mám ten album veľmi rada a keby som ho nenahrala, Krajina by nikdy nevznikla."
Splnil teda čas v Británii a album Shine vaše očakávania?
„Áno, aj nie. Moje očakávania zodpovedali veku a skúsenostiam. Mala som, ako sa vraví, veľké oči. Všetci sme ich mali. Realita bola krutá, aj keď nemôžem povedať, že by som nejako trpela. Občas som celé mesiace nič nerobila, iba čakala na telefón od svojho vtedajšieho britského manažéra a dúfala, že sa niečo stane. Nakoniec prišla správa, že to nevydajú. Čo by pre mnohých znamenalo katastrofu, bolo pre mňa úplným vyslobodením. Konečne som vedela, že prišiel čas na ďalšiu platňu."
Nedávno vyšiel dvojalbum rapera Vladisa, na ktorom hosťujete. V jednej z pesničiek spieva vety ako „Krysy popravili prezidenta Tisa", „Čechovi smrdí z huby" alebo „Cigáni kradnú". Vedeli ste o tom?
„Vladis ma oslovil, aby som naspievala pesničku venovanú jeho mame. Veľmi sa mi do toho ísť nechcelo, ale keď som sa dozvedela, čím všetkým si prešiel, povedala som si, že to urobím. Nevedela som nič o podobných vyhláseniach a mrzí ma, že to takto dopadlo. Človek sa stále niečo nové učí."
Cez víkend boli na Slovensku voľby. Ste spokojná?
„Dlhé roky som o politike nechcela ani počuť. Dnes mám pocit, že to, čo sa deje, už nie je otázkou toho, či sa mi chce alebo nie. V Anglicku sú ľudia oveľa viac politicky uvedomelí, napríklad účasť vo voľbách bola sedemdesiatpercentná. V poslednom čase som bola zo situácie v našej krajine veľmi zmätená a nešťastná. Nechápem, ako stále môžeme voliť ľudí, ktorí nás okrádajú, ničia všetko okolo a z nás robia hlupákov. S výsledkom volieb som spokojná, no priznám sa, že tie vysoké percentá na strane súčasnej vlády ma dosť znepokojili."
