Prinútili by ste ho zjesť bryndzovú polievku iba s pištoľou pri hlave. Humorista, vyštudovaný sociológ, ktorého manželka prednáša na najprestížnešjích svetových univerzitách, však dokáže okrem demikátu skonzumovať po šiestich hodinách hladovky všetko. Najväčšmi sa však kŕmi "vtipnou kašou". Rád nosí čiernu a modrú farbu (pokiaľ nie je pod okom), v lete vždy túži byť pri mori a v zime s lyžami na horách. Napriek tomu, že si dokáže robiť posmech z každého a zo všetkého, nikdy by nechcem žiť inde, ako na Slovensku. Humoristovi Stanovi Radičovi sa v tomto smere splnil životný sen.
Vaše jedenáste prikázanie by vraj znelo - Nenakúpiš v nedeľu u blížneho svojho. Máte ako humorista svoje špeciálne desatoro?
Pri všetkej úcte ku kresťanskému desatoru, ktoré plní svoju úlohu humanizácie animála "homo sapiens", ja som nikdy nevynikal dodržiavaním rozkazov. Mne sa páčia nepísané pravidlá, tie predpokladajú schopnosť pochopiť ich, včas a na správnom mieste ich dodržiavať. Na nepísaných pravidlách stojí aj taká kultúrna a konsolidovaná krajina akou je Anglicko.
Napriek tomu, že vaša politická orientácia je zjavná, stále nie ste príslušníkom nijakej strany. Je to náhoda alebo zámer?
Ak by sa moja politická orientácia dala nejako pomenovať, tak iba ako menšinová. Ako volič som vyhral iba v prvých voľbách v roku 1990. Odvtedy nie a nie uhádnuť víťaza. A pokiaľ ide o moju nepríslušnosť k nijakej strane, asi je založená na našom nedokonalom jazyku - "vstúpiť do strany" mi evokuje kamsi odbočiť z priameho smeru, prípadne mi to evokuje ešte čosi horšie, do čoho človek občas "stúpi".
V jednom rozhovore ste priznali, že "výpadok" Jara Filipa bol pre vás najciteľnejší v práci pre televíziu. Prečo vám práve v tomto médiu Jaro najviac chýbal, keď všetkým doteraz veľmi chýba twisťácka Záložňa?
Možno je to preto, lebo reláciu podobnú Záložni robím už druhý rok v Rádiu Expres. Je to okrem iného aj z úcty k Jarovi. Občas mám pocit, že ho vidím, ako ma počúva. V čase Jarovej smrti sme mali rozbehnutých niekoľko televíznych projektov, ktoré sme museli prerušiť a za ktorými mi je ľúto.
Ako ste sa vlastne s Jarom zoznámili?
Osobne sme sa po prvýkrát stretli v kaviarni Štefánka v roku 1987, kedy som trojicu Lasica, Satinský, Filip nahováral na nový rozhlasový humoristický mesačník. Bol som redaktorom zábavy a dožralo ma, že táto trojica mala už desiaty rok v rádiu dištanc. Neskôr Jaro režíroval moju prvú hru Zmena predstavenia v Štúdiu S. Postupne sme zisťovali, že naše humoristické Rh faktory sa čím ďalej tým viac podobajú.
Humor je ťažká drina. To povedal kedysi aj Jan Werich. Čo vy osobne na ňom považujte za najťažšie?
Nerád polemizujem s klasikom, ale pre mňa je humor predovšetkým neskutočná zábava. Je to ešte aj kultúrna deratizácia, je to schopnosť nachádzať v našom živote nonsensy, paradoxy, nenormálnosti a v srandovnom, ale pritom noblesnom náleve ich naservírovať ľuďom. V jednej vete ich prekvapiť, pošibať, pohladiť aj rozosmiať... Vidíte - keď to človek takto zosumarizuje, asi nejde o jednoduchú vec!
Kedy sa zachcelo po prvý raz vyštudovanému sociológovi živiť sa inak ako v odbore?
Sociológia je veda o najnepochopiteľnejšom živom organizme, ktorý sa nazýva "spoločnosť". Profesia výskumníka, ktorú som po vyštudovaní začal vykonávať, mi poskytla nemálo vzrušenia. Doteraz si pamätám, s akým napätím som čakal na výstupy z počítača, na tabuľky, či sa potvrdí aspoň niečo z toho, čo som si myslel. Čert však chcel - alebo to bol iný funkcionár - že som zažil aj radosť z rozosmievania ľudí. Akokoľvek mi v tom čase "srandičky" pripadali menej "spoločensky dôležité", presedlal som na ne. Mal som 28 rokov a odvahu riskovať.
Aj doma máte vtipnú dámu. Kto z vás dvoch zvyčajne zo slovných súbojov vychádza víťazne?
Moja prvá dáma ma neprestajne prekvapuje intelektom a schopnosťou neštandardného, čiže originálneho pohľadu na svet. Naše debaty sú už iba zriedka súbojom o akési pofidérne prvenstvo. Tieto časy máme za sebou. Skôr si tak odovzdávame výsledky našich "pozorovaní".
O vás je známe, že nie ste priveľmi optimistickým človekom. Pesimistov však treba občas utešovať. Čím alebo kým sa vy necháte najlepšie utešiť?
Na to, v akom svete žijeme, som jeden rozjarený, usmiaty, do diaľky hľadiaci pionier. Akurát si pred rôznymi nenormálnosťami nezakrývam oči ani ústa. Je to dosť drahý koníček, najmä ak si uvedomíme, že každé zlo či nebezpečenstvo má svojho konkrétneho nositeľa. Po súbojoch s takýmito subjektami sa niekedy utešujem, že ich je zasa menej, že sú menej agresívne atď. Aj keď je pravda, že aj funkcia "menšieho zla" sa u nás mierne zdiskreditovala.
Aj rozhlasová relácia Apropo plus bola miestom, kde ste sa stretávali s ďalšími slovenskými humoristami. Dôverne ste poznali Filipa, určite dobre poznáte aj Skrúcaného, Nogu, Piška či spoluautora Snopka. Kto z nich je podľa vás najzábavnejší?
Nenahovárajte ma na vyhlasovanie výsledkov súťaže "Mister Sranda". Každý z vami menovaných komikov má svoje obrovské prednosti, ktoré sa svojho času darilo zladiť do jednej tóniny. V rozhlasovom Apropo sme za desať rokov dali priestor najmenej tridsiatke slovenských autorov. Dnes sa to zdá ako sci-fi. Aby som však odpovedal aj na vašu otázku, tak absolútne najinšpiratívnejšie boli pre mňa debaty s Jarom Filipom a najviac sme sa nasmiali v aute, v ktorom som sa vozil s trojicou Skrúcaný, Piško, Filip.
S manželkou Ivetou ste sa stali pred dvoma rokmi krstnými rodičmi jaguárice Viki. Ešte ju občas navštevujete?
Bohužiaľ, nie. Keď si mám vybrať, ako stráviť voľnú hodinu, tak radšej navštívim svoju dcéru Evu. Ani tá mi nikdy nič nedaruje, tak si niekedy vravím, či by nebolo bezpečnejšie navštevovať radšej tú jaguáricu. Ale teraz vážne. Sme radi, že sme svojím krstným rodičovstvom Viki uľahčili aspoň rok jej jaguárieho života.
Raz ste povedali, že politikov treba kritizovať, aby nenarobili ešte väčšie škody. Naozaj máte na všetkých rovnaký meter?
Pri ich úrovni stačí rovnaký centimeter ! Ale to by som uhýbal pred otázkou. Ja nie som Dedo Mráz, ktorý musí rozdeľovať všetkým rovnako. Ako človek uznávam isté hodnoty a kritizujem tých, ktorí mi tie hodnoty najviac ohrozujú. Už z toho vzniká akési poradie kritizovaných. S viacerými politikmi sa poznám osobne a niektorí si po minulých voľbách iba ťažko zvykali na to, že dostávali od nás frčky do nosa. Kedysi dávno som napísal aforizmus: Ak niekomu odovzdáte svoj hlas, majte otvorené aspoň oči. Pokrok u všetkých slovenských politikov nastal možno aspoň v tom, že už nebojujú proti drzým humoristom. Mimochodom, nič by sa nestalo, keby bojovali, keď nás v roku 1995 Mečiarovi televízni sluhovia vyhodili z STV. Urobili nám takú reklamu, o akej sa nám ani nesnívalo.
Máte kocúra Huga Bossa, vlastníte psa a stále pomáhate Slobode zvierat. Asi vo všeobecnosti ľúbite zvieratká. Čo myslíte, kto má z nich najväčší zmysel pre humor?
Najväčší zmysel pre humor majú tie zvieratá, ktoré dobrovoľne žijú s človekom. Psom a koňom, ktoré s človekom žijú najdlhšie, vidieť náladu aj na očiach. Raz je v nich figliarstvo, raz strach či smútok, treba iba vedieť čítať. Za najväčší horor by som považoval, keby raz na tejto planéte ostali iba ľudia. To by ešte len boli zverstvá!
Pracujete pre rozhlas aj pre televíziu. Čo je pre vás jednoduchšie?
Ak je človek rozhlasák ako ja, tak to na ňom celý život vidieť, aj keď ho za rozhlasovým mikrofónom nevidieť. Rozhlas pobáda k väčšej fantázii nielen poslucháčov, ale možno aj tvorcov. Nevýhodou rozhlasáckej diagnózy je zasa popisnosť, "ukecanosť" vo vyjadrovaní toho, čo chcem povedať. Nemám na mysli iba slovnú utáranosť. Utáraný môže byť aj obraz, alebo karikatúra.
Čo vás čaká a čo neminie v najbližších dvoch mesiacoch?
Mojím "štandardom" je za dva mesiace pripraviť a odvysielať osem Úschovní v Rádiu Expres, osemkrát prísť do 7sro na Markíze, spolu s Paľom Schwarzom pripraviť jednu Kaviareň u Filipa pre STV a okrem toho si streliť päť-šesť zájazdov po Slovensku s programom Partia. A popri tom ako bonus zopár rozhovorov pre noviny a časopisy a každý týždeň predpoveď počasia pre Expres.
Miro Noga vraj poslal Štefanovi Skrúcanému esemesku tohoto znenia - "Na miesto, aké je Slovensko, kde je najpopulárnejší Mečiar, Fico a Malíková, sa treba narodiť. Tam sa nedá prisťahovať." Súhlasíte s touto myšlienkou?
Poznám túto esemesku a pridal by som k nej ešte jeden aforizmus, ktorý hovorí, že Slovensko je príliš pekná krajina na to, aby v nej žili Slováci. Sú to však iba žlčovité výmysly nepriateľov nášho čoraz samostatnejšieho štátu. Pravda je taká, že pokiaľ tu dobrovoľne ostávajú ľudia ako Ralf Johnson- bývalý veľvyslanec USA, niečo na tom našom Slovensku bude.
Autor: Barbora Laucká/ Foto: Peter Leginský
