Litvák je voľný aj v kazajke rýmov

Ak platí, že čo nevopcháš do štyroch veršov, nevopcháš ani na štyri strany, tak Litvákovi by na jeho 22 básní pokojne postačila dvojstrana. Tí, ktorí čítali jeho Kráľa kalichov, musia krútiť hlavami. V zbierke Vtáctvo nebeské však roztržitý guru barbarskej generácie rúbal barbarsky len do slov.

Dostať pod nos Litvákove viazané verše je ako počúvať zrazu Pavarottiho bez orchestra. Jeho básnické miniatúry nepotrebujú kulisu exoticky znejúcich slov ani meditatívne odbočky do svetov, ktoré majú s našou poetickou tradíciou len pramálo spoločného. Litvák sa strohými štvorveršiami vrátil domov, do prírody za cestné tabule s preškrtnutými názvami miest. Kým Smrek hovoril o zeleni len v súvislosti s biliardovými stolmi, Litvák akoby ju chcel vtiahnuť do cigaretového dymu literárnych kaviarní.

Jeho verše sa prehýbajú pod náporom očarenia zo sveta, v ktorom sa stále „máčaným steblom žitnej slamy viaže hrozno“. Neostáva však len pri jeho pozorovaní. Do presných obrazov zapisuje pocity, ktoré mu tento svet vtláča do duše tak nenápadne ako „záhradu nečujne zaplavuje burina“. Až nakoniec nepíše básne o sebe, ale on sa stáva básňou. „Prečo dnes nesliedim za kopýtkami laní/nekladiem oká na zajace?/Prsia máš ako zrelé baklažány./ Zase mám plné ruky práce.“

Litvák nikdy nebol kráľom viazanej formy a aj keď jeho verše držia pohromade, neprekvapia ani objavným rýmom, ani asonančnou hrou slabík. Občas naopak zarazia naivitou či rytmickou servilnosťou. Rým „trošička/srdiečka“ by zobudil korektora aj pri letargickom čítaní nezrelej prvotiny. U Litváka je však taký úprimný, že keby tam vymyslel čokoľvek literárnejšie, prekážalo by to.

Je až neuveriteľné, že tieto štvorveršia priľnuli na papier už pred piatimi rokmi v bibliofílii, ktorá sa recenzentským sitom prekĺzla takmer bez povšimnutia. Jej zmŕtvychvstanie v knižnej edícii Veršeonline so snovými ilustráciami Martina Grocha je konečne knihou v pravom slova zmysle. A dôkazom, že viazaný Litvák nemusí byť zviazaný. Obrazne aj doslovne.