V utorok na Slovensku po vyše dvadsiatich rokoch opäť koncertoval jeden z najslávnejších hudobníkov Herbie Hancock.
Ak trochu poznáte tvorbu amerického klávesistu Herbieho Hancocka, mohlo by sa vám zdať, že jediný významný hudobník, s ktorým od 60. rokov nehral, je Boh a jediná hudobná revolúcia, na ktorej sa nezúčastnil, je punková. Hancock je skrátka najväčší z najväčších, a to rátam aj tých, čo už nie sú medzi nami. Po svojom niekdajšom bossovi Milesovi Davisovi okukal záľubu v nezotrvávaní v koľajach, ktoré sám vyjazdil.
Na dobre nie je nič zlé
Ale dá sa za život urobiť neobmedzený počet revolúcií? Môže človek po desaťročiach vymyslieť nové harmonické a melodické postupy?
Hancock sa v poslednom čase dal na pesničky, ktoré nesú aj čitateľnejšie posolstvo ako to hudobné. Vlastné, coververzie či monotematický album, venovaný Joni Mitchell. Jeho najnovší album The Imagine Project spája svety, jazyky a štýly v mene všeľudského porozumenia. Hviezdni hostia, prevzaté skladby (samozrejme prešité na svoj strih), ktoré túžbu po dobre vyjadrujú. Že sa to trochu podobá na nejaký jehovizmus? Čo zlé je na dobre?
Rôzne mená aj žánre
Aj utorňajší bratislavský koncert niesol pečať takéhoto myšlienkového rozpínania. Hancock zložil kapelu ako pestrú skladačku. Biely americký bubeník - legenda, mladučká austrálska basgitaristka, obrovitý africký gitarista, speváčka s folkovo-countryovým imidžom aj prejavom a jediný čierny Američan, klávesista.
Pôsobilo to ako rodinná párty s niekoľkými pestrými chodmi. Hancock bol pozorný hostiteľ, uvádzal, predstavoval, bol vnímavý a komunikatívny k publiku aj k hudobníkom.
Playlist tvoril mix prevzatých vecí z albumu a vlastných skladieb, ktoré džemujú hudobníci všade na svete. Tak sa na jednom žúre ocitli Imagine Johna Lennona, Don't Give Up Petra Gabriela, Exodus Boba Marleyho, The Times They Are A Changin' Boba Dylana s hancockovskými klasikami ako Watermelon Man, Cantaloupe Island či Chameleon.
Keď ide človek na takýto koncert, má pocit, že zákonite musí prísť nejaká mohutná sila, ktorá ním zatrasie, od dojatia rozplače, potom usuší slzy, rozosmeje, naplní endorfínmi, adrenalínom, nejakými halucinogénmi a ešte mu dá pusu na dobrú noc. Skrátka, dotyk génia, stretnutie s absolútnom. Toto sa nestalo. Počuli sme však vyše dvoch hodín skvelej hudby, ktorú hrajú fantastickí hudobníci.
Aký bubeník, taká kapela, hovorí sa. Bubeníkom bol Vinnie Colaiuta. Keď ho Hancock predstavoval, povedal, že k tomuto menu netreba už nič dodávať a uklonil sa smerom k bicej súprave. Colaiuta patrí medzi najlepších na svete. Obrovský cit a famóznu techniku spája s mohutným groovom.
Na zázrak prírody, 24-ročnú basgitaristku Tal Wilkenfeld boli všetci zvedaví. Nesklamala. Má krásny tón, vie nielen tvrdiť hudbu, ale aj zmäkčovať voľnejšími linkami. Nie je to výnimočný zjav na svetovej scéne, takto špičkoví basgitaristi hrajú, ale drobná lolitka s basou, ktorá sa na nej zdala strašne veľká, a rovnako veľkou hrivou, bola atrakciou pódia.
Lionel Loueke z Beninu hral jednoducho krásne, farebne. Kde bolo treba, džezovo, kde nie, tak farbil, funkoval, a to všetko s nevídaným vkusom.
Vôbec, sólisti vrátane Hancocka ukázali, že netreba hrať rýchlo a veľa. Hancock sa cítil výborne, keď si zavesil na seba prenosný syntetizátor a komunikoval s gitaristom alebo basgitaristkou. Niekedy to bolo vyslovene vtipné. Napríklad, ako jej robil „zle" a spomaľoval frázu, k čomu sa radostne pridala celá kapela. Veľký cit pre tempá a dynamiku bol zjavný.
Druhý klávesista Greg Phillinganes hral, čo bolo treba - syntetizátory, sláky, organ (a ešte aj spieval ako veľký r'n'b kráľ). Hancock sa totiž venoval najmä akustickému klavíru.
Country diva a kapelové divy
Speváčka Kristine Train bola veľkou neznámou. Napokon sa ukázalo, že táto mladá deva naplnila Hancockovu predstavu multižánrovosti skôr zo strany moderného country, ktoré si potrpí na jasavé, vibrátové a vyklenuté hlasy. Technika a intonácia boli v poriadku, no nie vždy si táto farba porozumela so zvukom kapely a charakterom skladieb (v štúdiových verziách ich spievajú najrôznejší speváci, takže je to veľmi ťažké). Na druhej strane v skladbe Court And Spark od Joni Mitchell sa cítila výborne. Toto bola rozhodne najsilnejšia časť koncertu. Zimomriavky neprestávali ani keď kapela spustila zmes jazzových štandardov (Round Midnight, Dolphin Dance).
Nebol to koncert z jedného kusa hudby. Snaha o všeobjímanie môže dopadnúť tak, že niekomu sa páčili prevzaté pesničky a náročnejší jazz nie, inému zasa Hancockove funkové klasiky a pesničky mohli znieť ako prílišný pop. Ale najlepšie asi bude „neriešiť". Pekná hudba, nákazlivo dobrá nálada v kapele. Nájsť živú vodu je vzácnosť a stane sa to len niekoľkokrát za život. Zato dobrý letný drink poteší vždy. Na tento len tak nezabudneme.
