KARLOVE VARY, BRATISLAVA. Pred časom sa režisér Jaro Rihák chystal dovolenkovať na plachetnici a kamarát ho poprosil, aby na ten čas požičal svoj byt jednej staršej dáme, ktorá príde z New Yorku. „Keď som sa vrátil domov, na stole som našiel premočené papiere svojho rozpísaného scenára. Tá pani bola asi zvedavá, začítala sa a rozplakala,“ hovorí Jaro Rihák.
Tomu scenáru dal meno Na drugu stronu (Plavba parníka Penčo) a včera zaň na festivale v Karlových Varoch dostal hlavnú cenu Nadácie Barrandov. Dáma z New Yorku sa v ňom nečakanou náhodou spoznala. Je to príbeh z roku 1940, keď skupina mladých ľudí zorganizovala cestu z Bratislavy do Palestíny – a ona sa na parníku, ktorý sa do Haify nakoniec dostal až po štyroch rokoch, mala plaviť tiež.
Päťsto názorov
Rihák o tejto ceste počul už dávno, a pred dvadsiatimi rokmi zistil, že jej hlavný organizátor Alexander Citrón ešte stále žije. „Bol som z tej správy celý chorý a už o päť minút som si kupoval letenky do Izraela,“ hovorí. „Rozprávali sme sa hodiny, ale dôležité bolo, že okrem jeho spomienok existovalo ešte ďalších päťsto rôznych názorov. Každý tú cestu prežíval inak, mnohí ani nevedeli, že im organizátori čosi zámerne nepovedali. Neprezradili, že celú cestu, aj po mori až do Haify, sa budú plaviť malým parníkom. Čakali veľkú loď.“
Scenár Na drugu stronu má v sebe niekoľko farieb, miestami preráža detektívna linka, raz poézia a inokedy zas existenciálny nepokoj. Jaro Rihák by bol rád, keby boli v konečnom filme cítiť všetky tri elementy. Hovorí: „Na tej lodi sa stretli ľudia s rôznymi zámermi a sociálnym pozadím. Niektorí utekali za slobodou, niektorí len chceli začať nový život. Organizátori plavby boli chudobní, a aby ju mohli zaplatiť, vzali so sebou bohatých ľudí aj zo staršej generácie. Z toho neustále vznikalo napätie. Bude to však film o krásnych charakteroch, sympatickej drzosti a silnej viere v budúcnosť. O ľuďoch, ktorí dokážu kráčať päť centimetrov nad zemou.“
Čas ešte je
Tvrdí, že ešte nikdy tak veľa nepracoval ako na tomto scenári. Celý rok vstával denne o piatej ráno a písal.
Dnes si Jaro Rihák nevie úplne predstaviť, čo sa s jeho scenárom bude diať teraz, aj keď cena z Barrandova mu určite pomôže. „Bude to drahé nakrúcanie, veď ako inak nakrútiť napríklad stroskotaný parník, takže budeme potrebovať širokú koprodukciu. Ale ja som mladý chlapec, nikam sa neponáhľam.“
