Jedna nádej ešte zostala

V podobe snímky Cesta sa k nám dostáva ukážka filmového umenia.

Muž a chlapec kráčajú spustnutou, mŕtvou krajinou. Bez cieľa. Bez nádeje. Odnikiaľ nikam. Alebo – tak ako my všetci – od šťastnej minulosti k nevyhnutnému koncu?

Útly rovnomenný román Cormaca McCarthyho z roku 2006 je postkatastrofický, ale nie je to horor ani science­fiction. Nekomunikuje prostredníctvom dramatického príbehu, detailného opisu fiktívneho vesmíru či silných myšlienok, ale pomocou čistého, silného citu. A tým citom je smútok.

Neodvratná tragédia

Muž a chlapec, otec a syn, putujú po globálnej katastrofe cez to, čo kedysi bývalo Spojenými štátmi americkými. Na juh, k moru. Nič nečakajú, neveria v záchranu, neživia nijakú nádej na odhalenie skrytého raja či návrat starých dobrých dní. Obaja vedia, že je koniec. Svet zaniká. No oni ďalej zanovito tlačia drôtený nákupný vozík s celým svojím majetkom.

Neveľmi známy austrálsky režisér John Hillcoat nemal veľa možností, ak chcel zachovať podstatu románu. V roku 2006 benátsky filmový festival uviedol Hillcoatovu drámu z austrálskeho vidieka 19. storočia podľa scenára Nicka Cavea The Proposition. Dostala sa i do našich kín a tvorcom vyniesla mnoho ocenení. Vďaka majstrovstvu, s ktorým evokuje atmosféru neodvratnej tragédie a smútku.

Tentoraz Hillcoat vytvoril kongeniálny filmový prepis McCarthyho knihy. Niečo bolo síce treba zjednodušiť, ale postavy, charaktery, príbeh i jeho atmosféra zostali verne zachované. Herecky prirodzene dominujú Viggo Mortensen a Kodi Smit-McPhee ako otec a syn. Manželka a matka v podaní Charlize Theronovej sa objavuje iba vo flashbackoch, vedľajšie postavy (jednu hrá i Robert Duvall) majú, tak ako v knihe, len minimum priestoru.
Smútok dominuje i hereckým výkonom. Prejav nie je prehnaný či zdôraznený, ale naopak, akoby utlmený, spomalený, deprimovaný. Je však rovnako emotívny a presvedčivý v prípade skúseného Mortensena, ako aj štrnásťročného Kodiho Smita-McPheeho. Ani jeden z nich nehrá. Obaja sa do svojich postáv dokonale prevtelili.

Krásny smútok

Obrazu dominuje sivá farba smútku vo všetkých možných odtieňoch, spestrená nanajvýš červeňou požiarov a krvi. Aj obraz pôsobí autenticky a sugestívne, že siahodlhý zoznam digitálnych štúdií v záverečných titulkoch je prekvapujúci. Prekvapivé je i to, že film trvá 113 minút a že ho nakrúcali v 19 lokalitách 5 štátov USA, od Erijského jazera cez Pittsburgh až po New Orleans.

Na práci s obrazom, podobne ako s hercami, je zreteľný vplyv Andreja Tarkovského. V dôsledne komponovaných záberoch nie je zakódované filozofické posolstvo ako v Tarkovského Andrejovi Rubľovovi či Stalkerovi, nechýba však citový náboj.

Smútok Cesty je krásny, lebo – hoci niet nijakej nádeje – nechýba mu ľudskosť, láska, potreba zostať človekom aj v tých najťažších, najhorších chvíľach. Pretože byť človekom – to je jediná nádej, ktorá hrdinom ešte zostala. A tak filmu vďačne odpustíme i tých zopár momentov s nádychom prepiateho pátosu.

Ruch bežného mestského života s veselými hlasmi ľudí a smiechom detí, ktorý podfarbuje záverečné titulky, len zdôrazňuje, ako veľmi si nedokážeme ceniť to, čo máme. Tvorí tak jeden z možných kľúčov k hlbším líniám tohto na prvý pohľad prostého diela. Tie ďalšie musí hľadať každý divák sám.