Necestujte do USA, zostaňte v Trnave

Umelecký skon režiséra Blaha Uhlára sa nekonal. Dokazuje to nová hra pre súbor Disk.

Zdalo sa, že po rozpade a po zbúraní divadla Stoka má režisér Uhlár svoje najlepšie časy za sebou. Že sa postupne zaradí do kategórie žijúcich legiend, od ktorých sa už veľa nečaká a že alkohol a celková nepriazeň osudu z neho spravia nepríjemný prízrak slovenskej kultúry. Umelecký skon sa však nekonal. Uhlár s amatérskym divadlom Disk pripravil už niekoľko predstavení a posledné z nich uviedol nedávno na premiére v trnavskej časti Kopánka.

Inscenácia sa volá Polylóg. Výstupy a scény v nej vytvárajú zvláštnu geometriu. Hoci formálne je predstavenie zostavené z fragmentárnych výjavov, podarilo sa dosiahnuť mimoriadne vysoký stupeň obsahovej jednoty. Scéna, hudba, herci a ich kostýmy spolu súvisia, vytvárajú jemné pradivo vzájomných odkazov a vzniká zvláštny svet, ktorému dominujú obsendantné témy.

Len tak mimochodom

Amatéri z Disku hrajú presne. Neobťažujú predstieranými afektmi, nepokúšajú sa ani vytvárať postavy. Kryštalizujú sa na javisku ako typy. Nehrajú, nerozprávajú, nekričia, netancujú, len demonštrujú akési univerzálne relácie. Robia to jednoducho, so zvláštnym ľahkomyseľným nadšením amatérskeho divadla. Žiadny intelektualizmus. Minimálne gestá.

A nastáva nečakané kúzlo. Z jednoduchých konfigurácií sa skladá niečo zložité, niečo, čo má akýsi nejasný zmysel, niečo, čomu by sme sa radšej vyhli, ale v hĺbke podvedomia nás to neprestáva strašiť. Starnutie, sexuálne sny (občas úchylné), túžba, navonok smiešnosť, celkové odumieranie jedinca.

Uhlár pokračuje v nachádzaní vlastnej divadelnej reči, odmieta príbeh, aby intuitívne zachytil vnútorné plynutie, odmieta slová, aby zachytil vnútornú myšlienku v jej zmyslových prejavoch. Ľudia, ktorí hrajú len pre vlastné potešenie, dokázali, akoby mimochodom, zachytiť hlbokú a bezvýchodiskovú tragiku bytia.

Vyhol sa pokušeniu

Metóda autorského divadla, ktorú Uhlár priniesol do slovenského divadla a ktorú dnes používa mnoho malých divadiel, má však zmysel len vtedy, ak je režisér schopný dať usporiadanej množine fragmentov svoju vlastnú vnútornú tému a nebojí sa záveru totálnej bezútešnosti.

V jednom predstavení divadla Disk, vtedy ešte Uhlár ako mladý režisér, ležal v truhle a pýtal sa, čo chceme, keď slovenské divadlá riadia ľudia, ktorí sú objektívne netalentovaní, ktorí, ak aj niekedy mali talent, tak pred dvadsiatimi rokmi. Je od osudu spravodlivé, že sa Uhlárovi toto pokušenie vyhlo, a že je stále schopný pripraviť predstavenie, pre ktoré by sa oplatilo cestovať aj do New Yorku. Máme to šťastie, že stačí zájsť do Trnavy.