Vzťahy medzi Východom a Západom sú tradičnou témou románov britského prozaika indického pôvodu Salmana Rushdieho. Posadnutosť rozdielmi a spojivami týchto dvoch civilizácií mu priniesla nielen veľkú literárnu slávu a Bookerovu cenu, ale aj protesty zo strany moslimov a hrozby smrťou.
Obdobím, v ktorom sa odohráva jeho desiaty román s názvom Čarodejnica z Florencie (v preklade Ota Havrilu vydal Slovart) je renesancia. Rushdie nevykresľuje len jednu renesanciu, ale rovno dve. Tú známejšiu, ktorá prekvitala vo Florencii a menej známu na dvora mogulského kráľa Akbara Veľkého v rozprávkovom meste Síkrí. Akbar je typickou Rushdieho postavou plnou paradoxov. Vládcom vegetariánom, bojovníkom túžiacim po mieri, kráľom filozofom.
Dva svety sa spoja, keď sa Akbarovej pozornosti začne dožadovať žltovlasý pocestný z Florencie, ktorý sa volá hneď niekoľkými menami, sníva v siedmich jazykoch a živí sa rozprávaním príbehov. „Z domu ho vyhnali zázračné príbehy, a najmä jeden, ktorý mu mohol priniesť obrovské bohatstvo, alebo ho pripraviť o život,“ priznáva na začiatku.
Tento čarovný a nebezpečný príbeh sa začína jeho tvrdením, že je strýkom veľkého vládcu, a tým aj prvým spojením medzi Florenciou a mystickým Východom. Tým druhým mostom medzi svetmi je stratená princezná Kara Köz – Čiernooká, ktorá prišla z Orientu, aby si svojou krásou a kúzlami podmanila západný svet. Staré svety sa prelínajú a vôbec nepôsobia odlišne, skôr naopak. Osvietenstvo a humanizmus tak jednoznačne nepatria na Západ, podobne ako despotizmus necharakterizuje Východ. Ako hovorí žltovlasý Florenťan „prekliatím ľudskej rasy nie je to, že sme odlišní, ale že sme si takí podobní.“
Rushdie splieta príbehy, legendy, zamieňa reálne s fiktívnymi postavami v štýle rozprávok Tisíc a jednej noci. Veľký a mocný vladár počúva slová prišelca a zvažuje ich pravdivosť, od ktorej závisí rozprávačov život. Text a príbeh je taký okázalý, vyšperkovaný a očarujúci ako paláce a háremy, v ktorých sa odohráva. Napriek tomu je magickosť príbehov a neskutočná moc ich rozprávačov miestami až prehnaná. Akoby Rushdie písal pokračovanie svojej rozprávky Harún a more príbehov pre dospelých. Tí však na rozdiel od detí na to, aby moci rozprávania a legiend uverili potrebujú viac ako pár trikov so zázračným plášťom.
Ako hovorí pocestný „na čary netreba nijaké zelinky, mastičky alebo čarovné prútiky. Na kúzlo celkom stačí mámivý jazyk.“ Jeho jazyk je však príliš zmätočný, prirýchly na to, aby sa čitateľ medzi spleťou mien a odkazov na diela renesančných mysliteľov necítil ako na orientálnom bazáre, kde sa za trblietavým pozlátkom skôr ako stratený poklad neskrýva vôbec nič.
Autor: Aňa Ostrihoňová
