Režisér Gejza Dezorz: Horor je ako rozprávka

Rozjarení mládežníci, odľahlé miesto a vrah – psychopat dohromady dávajú jediný možný výsledok. Všetci pomrú strašnou smrťou. Hovorí sa, že nášmu filmu treba novú krv, GEJZA DEZORZ to vzal doslova a chystá Fabriku smrti - prvý horor tuzemskej výroby. S re

žisérom sme sa stretli v jeho ateliéri. Témou bol horor a ako naschvál, zo stavby od vedľa doliehal zlovestný zvuk píly. V ten moment štýlové.

Domáci horor tu ešte nebol, ako vám to napadlo?

Keď som autom prechádzal popri Vysokých Tatrách, v rádiu šli správy a jedna z nich bola o českej turistke, ktorá sa stratila na túre. Potom som zistil, že v Tatrách ročne zmizne vyše dvanásť ľudí a nikdy sa nenájdu, nanajvýš objavia časť tela alebo o rok - dva kosti. To je naozaj mrazivý fakt, ktorý si pýta spracovanie. So scenáristom Agda Bavi Painom sme teda sadli k počítačom a napísali scenár k filmu Fabrika smrti: Mladá krv.

Akú úlohu hrajú Tatry ako kulisa?

Robíme klasický žáner, ale v slovenskom prostredí a po našom. Partia mladých ľudí ide na Veľkú noc lyžovať. Nie je sneh, ale na diskotéke v hoteli sa dozvedia, že existuje zakázaná zóna, kde je snehu dosť. Druhý deň tam idú, samozrejme, stratia sa v lese, minú benzín a už sa to začne. Je to kolotoč, postupne zomierajú a spôsoby smrti sú špecifikom filmu. Na konci diváka čaká veľké finále a, samozrejme, malý zvrat v deji. Nijaký vážny príbeh, dej je naozaj veľmi jednoduchý a prehľadný. Nechýba erotika, veľa krvi, zákerní aj pozitívni charizmatickí hrdinovia.

„Vyvražďovačka“, odborne podžáner hororu menom slasher, žiada zvláštne rekvizity. V slávnom filme Texaský masaker je to motorová píla, čo ste použili vy?

Isteže aj motorovú pílu, výbuchy, kadečo. Klasický slasher je americký filmový vynález a má presné pravidlá. Budú tam mladí ľudia, naháňačky, horiaci človek, odrezané hlavy, ruky.
obr_01.jpg
Seriál Rodinné tajomstvá Slovenskej televízie angažoval známych hercov.
Nechýbali Jana Hubinská František Kovár


Koľko stáli špeciálne triky a efekty? Boli veľmi nákladné?

To sú takzvané gore efekty – deštrukcie ľudského tela. Hrubý základ sa robí počas nakrúcania, pokračuje sa v postprodukcii. Robia sa napríklad figuríny priamo na podobu herca a rozličné mechanizmy, keď odpadne hlava, strieka krv a podobne. Nemáme na to, aby sme figurín mali tridsať, jedna stojí tisíce eur, tak to robíme trochu po svojom. Z obmedzení treba pri filme urobiť princíp. Ak nie je iná možnosť, ísť proti tomu je nezmysel. Preto chceme skôr desiť a strašiť náznakmi, ponúkať pekné obrázky a dobrú akciu.

Koľko dohromady stojí slovenský horor?

Na pomery v Amerike je to nízkorozpočtový film. U nás sa to dá robiť zaujímavo a lacno, takže stojí toľko čo bežné slovenské filmy - asi milión eur. My to robíme ešte lacnejšie, ale za cenu obetí a má to riziká.

Aké?

S málo peniazmi sa dá kadečo oklamať, ale zvádza to k amaterizmu. Toto nie je psychologický film, kde dvaja sedia doma a rozprávajú sa. Nižším rozpočtom sa netajíme, ale to neznamená, že to má byť komédia. Film má byť ľahký, no kde má byť des, musí fungovať na stopäťdesiat percent. Nevzniká na kolene, nie je to amatérsky film a robia ho profesionáli. A to veľa stojí.

Je to dôvod, že sa premiéra stále posúva?

Už keď sme do toho šli, vedeli sme, že žáner je náročný. Rozpočet sme mali vykrytý zo súkromných zdrojov, ale keď sme začali s výrobou, prišla kríza a viacerí, ktorí prisľúbili finančnú účasť, cúvli. Momentálne stojíme. Niečo máme nakrútené a pán producent Róbert Slovák z Furča Filmu intenzívne zháňa peniaze na dokončenie. Cestuje po svetových festivaloch a oslovuje koproducentov.
obr_02.jpg
Z predstavenia Dezorzovho lútkového divadla. Gejza Dezorz,
Alexander Maďar, Marián Mitaš, Kamil Kollárik

Chystáte film pre mladých, ale pritom horor, ktorý u nás zatiaľ nemá zázemie. Prídu diváci?

Vôbec sa toho netreba báť, veď ľudia sa radi boja. Na svete je horor jedným z najpredávanejších žánrov, v Ázii je dokonca na špici. Najviac do kín chodia mladí, ľudia do tridsaťpäť, to je naša cieľová skupina. Majú vyprofilovaný názor na svet, sú rozhľadení, informácie prijímajú zo všetkých možných kanálov a nebránia sa im. Keď som mal trinásť, mohol som vidieť film The Evil Dead v zlej pirátskej kópii a s dabingom nejakého veksláka, ktorý urobil kdesi v kuchyni. To bolo všetko, internet nebol rozšírený ako dnes. Dnes si môžem pokojne poskupovať filmy z Mongolska alebo ich vymieňať s Číňanom.

Sú horory univerzálne?

Absolútne. Horor je pre mňa vlastne rozprávka, len brutálnejšia a sugestívnejšia. Rozprávkové príbehy sú temné – krv, srdcia, oči, skameneliny, to je všetko archetypálne. V hororovom filme nemusíte vedieť, čo si hrdinovia rozprávajú, často hovoria hlúposti a najmä, veľa toho nenahovoria. Dôležité je, aby boli v ohrození života a aby sa diváci báli. Fanúšikovia sa tešia, ako sa budú báť, striehnu, kedy príde v deji zlom, kto koho zamorduje. Bežný divák je zase zvedavý, čo je to za film.

Hovoríte, že vás priťahujú extrémne situácie. Čím?

Človek koná celkom inak ako v bežnom živote. Zaujíma ma, či sa zrúti, čo a či vôbec niečo urobí, či zachráni druhého. Stane sa, že ide o život a niekto sa obetuje, ale to skôr vo filmoch, v skutočnosti to tak nebýva. Sám neviem, či by som sa v hraničnej situácii vedel takto vymedziť. To je strach a čosi, čo ľudia nechcú vidieť. Súčasťou mnohých kultúr pritom je, že smrť je prirodzená, niekde ju dokonca oslavujú. Ak nezatvárame oči pred sexuálnou výchovou, tým, ako sa človek rodí, netreba odsúvať bokom ani to, ako človek zomiera.
obr_03.jpg
S Martinom “Pycom” Rauschom na tatranskom cintoríne pri nakrúcaní
Fabriky smrti. Kedy bude mať prvý slovenský horror premiéru, je zatiaľ neisté

Problém môže byť, že horory smrť spravidla nezobrazujú práve pietne.

Áno, ale práve týmto spôsobom možno ukázať nebezpečenstvo a zlo, ktoré na človeka striehne. A až vtedy si uvedomíme hodnotu a pominuteľnosť života.

Napriek tomu – len ťažko sa horor ako žáner zbavuje povesti, že je poklesnutý, menejcenný, jedným
slovom brak. Čo s tým?

Prečo by som mal ísť na horor, keď horory nemám rád? To často hovoria tí, čo horor v živote nevideli. Iní majú problém so svojím strachom a pozeraním sa na niečo, čo je nechutné. To beriem, ale sú predsa aj podžánre, napríklad psychologický alebo duchársky horor. Ani akademická obec sa k týmto formátom veľmi neprikláňa. Prevláda názor, že majú vznikať iba festivalové filmy, psychologické drámy. No stačí sa pozrieť za hranice a vidno, že to môže byť aj inak.

Chýbajú filmu u nás poctivé žánre?

Povedzme si na rovinu, ktorý filmový žáner má u nás tradíciu? Tvorcovia väčšinou riešia osobné problémy, dilemy, traumy. Robia výsostne subjektívne filmy, čo mňa ako diváka nezaujíma.

Čo čakáte od filmu?

Inakosť. Mám rád tvorcov, ktorí robili alebo robia iné než klasické, presne zacielené filmy, napríklad Terry Gilliam, Jim Jarmusch, Tim Burton, Aki Kaurismäki, Christopher Nolan, Rob Zombie, Elo Havetta. Čakám bizarný dej, postavičky, niečo fantastické, presah reality s inou realitou, zaujímavé technologické postupy alebo ich prelínanie. Určite nie niečo, čo je jasné, civilné. Prikláňam sa skôr k zábavnejšej forme umenia, čo však neznamená, že nemám umelecké ambície. Nechcem povedať, že si nepozriem rád vážny ťažký film, ale môj vnútorný svet je môj vnútorný a od kina očakávam zábavu. Pomaly je však aj u nás čas na iné žánre. Už rastú tvorcovia, ktorí od začiatku uvažujú o filme ako o kriminálke, sci-fi a podobne.
obr_04.jpg
Rok 2007, Gejša Dezorz režíruje pomocný štáb filmu Marhuľový ostrov.
Hlavným režisérom bol Peter Bebjak, film rozpráva o spolužití ľudí rôznych
národností na juhu Slovenska

V zahraničí sú fanúšikovia hororu hotová subkultúra, majú vlastné festivaly, karnevaly. O vás si preto možno mnohí myslia, že ste maniak, ktorý hltá horory, nič iné.

A je to práve naopak. Oveľa väčšími fanúšikmi hororového filmu, ako som ja, sú napríklad Martin „Pyco“ Rausch a Táňa Pauhofová, ktorí v našom filme hrajú. Oni sú naozaj fans.

Známe tváre z médií k Fabrike smrti prilákali bulvár. Čakali ste taký ohlas?

Je to prirodzené, aj veľké televízne šou si od začiatku všímal bulvár. Je to pozitívna spolupráca, mediálna podpora. Bulvár potrebuje o niečom písať a ľuďom, o ktorých píše, zasa pomáha udržať sa na trhu. No som presvedčený, že Pyco ako moderátor nemá nič spoločné s tým, že hrá v našom filme. To isté platí pre Táňu Pauhofovú, Mariána Čekovského, Rytmusa a ďalších.

Marketing tohto typu je u nás netradičný: najprv haló v médiách, potom prídu peniaze. Nemalo by to byť naopak?

Nebol to samoúčel. Mimochodom, čo opisujete, je bežný postup a trend v Amerike. Tam existujú lokálne weby, vymyslíte projekt, odprezentujete ho a potom prídu peniaze. Na film sa môžu vyzbierať nadšenci, ktorým za ich peniaze niečo dáte alebo prisľúbite VIP premiéru a podobne. U nás je to netradičné, lebo sme malá krajina a malý trh.

Spolu so spisovateľom Agda Bavi Painom radi mystifikujete. Čo vás na tom baví?

Na každej mystifikácii je veľa pravdy.

Že ste „po starom otcovi Cigán bretónskeho pôvodu“, je teda pravda alebo výmysel?

Ľudia majú také veci radi, fascinuje ich, keď je niekto trochu iný. Ja sa tým netajím. Starý otec sem prišiel cez druhú svetovú vojnu, keď Francúzi bojovali v Slovenskom národnom povstaní. Prečo sem prišiel, neriešim. V každom prípade našiel si moju babku a zostal tu.

Vy si ho pamätáte?

Na jar v štyridsiatom ôsmom šiel do lesa na drevo. Tam, kde sa usadili, boli tuhé boje, zamínované lesy. Stúpil na mínu – ale už predtým sa stihla narodiť moja mama. To je celé. Na Slovensku je veľmi veľa ľudí, ktorí majú predkov rôznych národností či etník.
obr_05.jpg
Posledné inštrukcie Mariánovi Geišbergovi pred pohrebom v seriáli Rádio

Študovali ste bábkovú réžiu a dramaturgiu. Čo vás na nej lákalo?

Po strednej škole som mal také meditačné obdobie. Nechcelo sa mi ďalej riešiť vzdelávanie na škole, zdalo sa mi to zbytočné. Chcel som sa venovať tomu, čo vždy, totiž maľbe. S prižmúreným a druhým otvoreným okom som si pozeral ponuky, či by som predsa niekam nechcel. Na filmovú fakultu chceli, aby záujemca o štúdium réžie nafotil aj fotopríbeh, nachystal akýsi storyboard. To sa mi vtedy nechcelo, no a dnes to paradoxne mám veľmi rád a pri svojej práci to často potrebujem Činoherná fakulta VŠMU otvárala odbor divadelná réžia a dramaturgia, povedal som si, že to skúsim. Na pohovoroch so mnou bolo zopár ľudí, ktorí sa volali rovnako ako ich slávni otcovia. Mňa nakoniec nevzali. Potom mi prišiel papier, že bábkarská fakulta otvára ročník réžie a vzhľadom na umiestnenie na pohovoroch na činohernej fakulte, ma pozvali. či tam predsa nechcem ísť. Bol som jediný v ročníku a pritom som sa snažil dostať k tomu, o čom som zistil, že ma zaujíma viac.

Bábkové divadlo bol len azyl z núdze?

To nie, animované a bábkové filmy ma vždy zaujímali a bábkové divadlo mi potom dalo veľmi veľa. Pre laika je to možno smiešne, myslí si, že sú to len ježibabky a žabky pre deti, ale tak to nebolo. A dúfam, že už ani dlho nebude.

Ako vznikol tento omyl?

Korene sú pred štyridsiatimi rokmi. Vďaka našim ruským bratom bola v päťdesiatych rokoch ambícia
preformovať divadlá na obraz ruských bábkových divadiel a tak sa aj stalo. Vznikali často infantilné a naivné rozprávočky, navyše, poplatné obdobiu a politicky angažované. Zabudlo sa, že tu je zázemie a niekoľko storočná tradícia kočovných bábkarov, ktorí boli rovnocenní cirkusom a strelniciam.
obr_06.jpg
Slávna slovenská punková skupina Zóna oslovila A Dezorza na
spoluprácu na klip k pesničke Bratislavské dievčatá. Nakrúcalo sa
v klube Randál, pre ženské pohlavie platil voľný vstup

Čo za perspektívu má absolvent bábkarskej fakulty na Slovensku?

Je to veľmi zlé, uplatnenie je nulové. Navyše, táto vysoká škola nie je o tom, že vám niekto dá niečo zadarmo. Musíte chcieť makať - ale zase nie je dobre žiť v univerzitnej bubline, čo absolventi často robia. Ja som si už na škole povedal, že nemienim strácať čas a v izbičke s troma študentmi sa tváriť, že robíme Janka Hraška. Už počas školy som prešiel bábkovými divadlami na Slovensku ako autor a režisér. Popritom som robil rozhlasové hry a snažil sa pochopiť hereckú tvorbu. Potom som pochopil, že aj kamenné bábkové divadlá sú uzavreté mikrosvety a vlastne ma v takej podobe nezaujímajú. Napríklad spätná väzba je veľmi malá. Nehovorím, že divadlo pre deti nemá zmysel, ale chcel som robiť veci, ktoré zodpovední nevedeli pochopiť. Keď som sa inšpiroval Dobšinským a použil krvavé prvky, deti to brali. Zato prevádzky divadiel s tým mali problém.

Dezorzovo lútkové divadlo, s ktorým kočujete, prináša zábavnú smršť, no vonkoncom nie je pre deti. Bábky nadávajú, súložia, a vôbec, správajú sa excesívne. Ako ste začínali?

Sme deti popkultúry. Čo je poklesnuté, hnusné, zlé, brakové, to je naše, a to chce aj náš divák. Samozrejme, máme aj veľkú úctu k starým textom a formám. S kamarátom scenáristom Von Dubravayom sme si povedali, že spravíme niečo pre dospelých. Pridali sa naši kamaráti známi herci Alexander Maďar, Marián Mitaš, Kamil Kollárik, Andrej Kováč, dramatik a publicista Aladár Hrča. Na jeseň chystáme štvrtú premiéru, ľudia sa bavia a dokonca máme fanúšikov v mestách, kde by to človek nečakal. Podľa odbornej obce sme na Slovensku unikát a zdá sa, že to celé zrejme má zmysel. Pritom je to len koníček.

Nechýba vám stála scéna?

Robíme produkcie, ktoré môžeme hrávať aj v nedivadelných prostrediach, v parkoch, kluboch, na hudobných festivaloch, ale len ak nás zaplatia. Niekedy organizátori reagujú zvláštne: veď ste iba bábkové divadlo! Pritom aj tento koníček niečo stojí, sme ôsmi ľudia a tri autá. To je už ako rocková kapela a taká je aj cena, akú si pýtame.

Veľa improvizujete s bábkami?

Ani nie, naopak. Bábkové divadlo je prísne matematické umenie. Sú to vážne skúšky, dril, načasovanie, všetko súvisí so všetkým. Každé gesto je presné a o niečom hovorí. Divákovi to tak možno nepripadá, ale je to náročné psychicky aj fyzicky. Má to väčší efekt ako fitnes.
obr_07.jpg
Pokyny pred filmovou bitkou medzi Evou Vejmělkovou a Luciou Gažiovou.

Okrem Fabriky smrti chystáte aj iný film – volá sa The Jesoskero Nilaj, čo v rómčine znamená Babie leto. V akom je štádiu?

Napísal to Agda Bavi Pain podľa svojej knihy Koniec sveta a opäť je to pokus o žáner. Scenár má viac ako päť rokov, niekoľkokrát sme žiadali o grant, nedostali sme ani korunu. Po desiatich rokoch sa človek z väzenia vracia do Košíc, do prostredia drobných zlodejíčkov a asociálov, odkiaľ vzišiel. Postavy, čo tu vystupujú, sú bizarné, či už jazykom, alebo správaním. Unikát a komplikácia pri nakrúcaní je, že sa dej odohráva počas jedného dňa. Od skorého rána po neskorú noc hrdina zamorduje bývalých kamarátov, ktorí ho dostali do basy.

Prečo práve Košice? Chceli ste ukázať mesto, odkiaľ pochádzate?

Chceli sme prostredie, ktoré je exotické a málokto ho pozná. Väčšina obyvateľov západného Slovenska v Košiciach nikdy nebola. Všetci si predstavujú legendy o šialenom východe, kde sú všetci ožrani. My to tam dobre poznáme, v scenári je veľa autentických zážitkov, ktoré sme s Agdom prežili.

Čím sú pre vás Košice zvláštne?

Majú v sebe úžasný genius loci a bizarnosť. Nielen tým, ako na život ľudí vplýval jazyk, ale aj tým, že je to akoby mesto na konci republiky, i keď ten je, samozrejme, ešte ďalej na východ. Je to multikultúrne, mnohojazyčné mesto, kde sa prirodzene prelínali maďarčina, nemčina, ukrajinčina, ruština či v neposlednom rade slovenčina. Dovolím si tvrdiť, že je to mesto, ktoré bolo v rôznych obdobiach histórie rovnoprávne s hlavným mestom. Tak ako Bratislava je to mestom prisťahovalcov. Centrum je síce zachované, ale deformované, a to tiež vytvára bizarnosť. Košice sú hlavné mesto krajiny vychádzajúceho slnka, kde čas beží akosi pomalšie.
Gejza Dezorz (1978)

maly.jpgPochádza z Košíc, v Bratislave na VŠMU vyštudoval bábkovú réžiu a dramaturgiu. Ako režisér spolupracoval s televíziami na Slovensku a v Česku na seriáloch (Kriminálka Anděl, Mesto tieňov, Obchod so šťastím, Rodinné tajomstvá), cykloch dokumentov (Záhady SK, Najväčšie tragédie Slovenska), televíznych šou. Nakrúcal šoty, hudobné klipy pre skupiny I.M.T. Smile či Zóna A. Nekonvenčný prístup k bábkovému divadlu pre dospelých šíri ako principál Dezorzovho lútkového divadla. Ako autor a režisér spolupracoval s bábkovými divadlami a Slovenským rozhlasom. Pripravuje celovečerný horor Fabrika smrti: nová krv, ktorého je režisérom, autorom námetu a spoluautorom scenára - spolu so spisovateľom Agda Bavi Painom.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Vyberte si dovolenku na Silvestra už teraz
  2. Tipy na rodinné výlety autom po Slovensku
  3. Recept na príjemné ráno od „majstra rozkoší“ Daniela Nekonečného
  4. Odteraz pri volaniach už nemusíte rátať minúty
  5. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  6. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou
  7. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  8. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade
  9. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku
  10. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky
  1. Priemerné ceny bytov v júni boli vyššie ako pred rokom
  2. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami
  3. Vyberte si dovolenku na Silvestra už teraz
  4. Tipy na rodinné výlety autom po Slovensku
  5. Modesta Real Estate sprostredkovala pre Emil Frey halu v P3
  6. Recept na príjemné ráno od „majstra rozkoší“ Daniela Nekonečného
  7. K-Classic – značka, ktorá pomáha!
  8. Pred 25 rokmi musela byť jazdenka zo západu
  9. Odteraz pri volaniach už nemusíte rátať minúty
  10. Nenaleťte pochybným predajcom jazdeniek
  1. Odteraz pri volaniach už nemusíte rátať minúty 10 256
  2. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť 4 633
  3. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky 4 223
  4. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou 4 195
  5. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade 3 920
  6. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami 3 223
  7. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku 2 720
  8. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou 2 362
  9. Nenaleťte pochybným predajcom jazdeniek 2 084
  10. I cez prázdniny testujte elektrobicykle 1 661

Téma: Rozhovory z denníka SME


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Na ministerstve prežil Mečiara, Dzurindu aj Fica. Prečo by mal Plavčan odstúpiť

Aj keď ďalšie kauzy pribúdajú, odstúpiť zatiaľ neplánuje.

EKONOMIKA

Flash končí, Tatra banka zmení internet banking

Flashové internetové bankovníctvo je bezpečné, uisťuje Tatra banka.

Neprehliadnite tiež

ROZHOVOR

Maliar Šille: Pred Mickey Mousom sa nedá ujsť. Je za tým krutý biznis

V Kunsthalle má Erik Šille veľkú výstavu plnú popkultúrnych postavičiek.

Mercury Prize sa na seba snaží upozorniť. Nominovala Eda Sheerana

Kto nahral britský album roka? Pozrite si nominácie na najprestížnejšiu hudobnú cenu.

Ak beriete život ako muzikál, tento film je pre vás

Do kín prichádza Baby Driver. Triler, v ktorom hrá neustále hudba.

O knihách

Recenzia knihy Antihrdina: Ľudstvo je definitívne v keli

Alexandra Salmela románom Antihrdina prekročila obmedzenia slovenskej literárnej pece.