Rasťo Trizma otvoril v bratislavskej Galérii SPP výstavu nových sôch s názvom Biele. Opustil pre ne svoje doterajšie materiály kameň a kov.
BRATISLAVA. Je to ako ocitnúť sa v úplne inom svete, obývanom monumentálnymi bytosťami: „Chcel by som, aby to s mojimi sochami bolo, ako keď človek na pláži zodvihne kameň a vezme si ho domov,“ hovorí Rasťo Trizma.
Ako pod sfingami
Z krehkej a čisto pôsobiacej sadry vytvoril pozoruhodné diela, ktoré sa vás nepustia. Prepletanie sa medzi nimi má podobnú čarovnú moc, ako státie pri pätách egyptských pyramíd či sôch. Cítiť z nich tajomstvo, ktoré vám nedopraje pokoj. „Nemajú názov, nie sú pomenované. Predpokladajú, že si človek k nim vytvorí vzťah, zamyslí sa nad nimi, dá im vlastné mená, prípadne k nim príde ešte raz.“
Rasťo Trizma vystavuje úplne nové veci, na ktorých pracoval dva roky a ktoré vznikli práve pre priestor tejto galérie. Biele postavy pôsobia vznosne. Ich vyhladené siluety, zbavené formálnych detailov, hypnotizujú podobným spôsobom, ako kamenné hlavy z Veľkonočných ostrovov. „Zobrazujú genézu života. Pády, rozhodovania, úspechy, trápenia, modlitby. Veci, ktoré nás sprevádzajú a zasahujú do nás,“ hovorí autor.
Kurátorka výstavy Beata Jablonská vidí tieto diela ako určitý obrat. „Je pravda, že mám pocit nejakého nového smerovania. Pri fotení sôch ma zaujala práca so svetlom, ktorá môže priestor so sochami premeniť až na divadelnú scénu.“
Na vesmírnej scéne
Interiér galérie však natoľko pracuje s prirodzeným svetlom, že sa ocitáme na vesmírnej scéne. Deväť bezpohlavných sôch nesie v náručí či na hlave bremená, jedna kľačí, iná roztvára náruč. Hypnotizujúco pôsobí rad hláv, umiestnených na sokloch vo dvojiciach. Nie sú to muž a žena. Je to skrátka človek, ktorý, aj keď jedinečný, nemôže byť sám.
„Sú to záhadológovia. Symboly. Majú prístup k neviditeľnému svetu a komunikácii s ním. Ľudia o tom môžu a nemusia uvažovať. Podľa toho, čo o tom vedia alebo nevedia,“ uzatvára umelec návštevu takmer nepozemského sveta.
Autor: Ada Jung
