Americké ilúzie o Stalinovom raji

Bežná predstava o komunizme ukazuje, ako sa ľudia snažia utiecť na Západ. Výnimkou bol začiatok 30. rokov minulého storočia, keď Spojené štáty zasiahla svetová kríza a do Sovietskeho zväzu za prácou a životným naplnením neodchádzali iba presvedčení ľavičiari, ale aj mnohí nezamestnaní.

Hlavným problémom návštevníkov Stalinovej ríše bolo, že to bola jednosmerná destinácia. Britský spisovateľ a filmár Tim Tzouliadis sa v knihe Opustení pozrel na to, aký osud čakal Američanov v Sovietskom zväze. Autor opisuje tri základné vlny amerických občanov, ktorých zomlel sovietsky mlynček. Nikdy sa nepodarilo zistiť, koľko ich do sovietskeho Ruska prišlo počas krízy, každopádne to boli tisícky ľudí. Miznúť začali ešte pred vypuknutím teroru, ale najmä počas neho. Hoci sa na začiatku uvažovalo, že sa baseball vďaka nim stane sovietskym národným športom, nadšenie trvalo len pár rokov a nakoniec sa žiadna kultúrna revolúcia nekonala.

Kvapka v mori mŕtvych

Stalinov teror vrcholil v roku 1937, a práve vtedy sa konalo sčítanie ľudu. Sovietski štatistici odhalili dramatický pokles počtu obyvateľov, kamsi zmizlo 17 miliónov ľudí. Stalin na to reagoval tým, že nešťastných štatistikov nechal postrieľať. V tomto období prišli o život aj stovky, či dokonca tisícky amerických občanov žijúcich v Sovietskom zväze. O pár rokov prišli na rad aj ich deti, ktoré v čase teroru ešte neboli plnoleté, tretiu vlnu tvorili americkí zajatci, ktorých si Stalin priviezol z nacistických táborov a ďalších vojnových zajatcov mu dala do rúk kórejská vojna. Hoci sa nejaké zmeny k lepšiemu udiali za Chruščova, sovietsky režim urobil veľmi málo pre amerických občanov a archívy viac–menej mlčali aj za Jeľcina a Putina. Bývalých väzňov občas našli v psychiatrických klinikách ešte roky po páde Sovietskeho zväzu, v skutočnosti ale prežil iba zlomok z nich. Knihou sa tiahne príbeh Thomasa Sgoviu, ktorý prežil vďaka šťastiu, že mohol v tábore maľovať budovateľské heslá či obrázky nahých žien pre svojich strážcov.

Kniha ukazuje obrovské zlyhanie amerických výzvedných služieb a diplomacie. Nešťastím pre postihnutých ľudí bolo, že v tých najhorších časoch bol na americkej ambasáde v Moskve najprv William Bullit, ktorý mal veľké pochopenie pre boľševický experiment a po ňom Joseph Davies, ktorý zľahčoval Stalinove procesy a s manželkou sa venovali najmä veľkolepým večierkom a nákupu umeleckých predmetov. O nepochopení situácie dodnes svedčí obraz, ktorý je v predsieni ich amerického múzea – idylická maľba o ukrajinských roľníkoch, ktorí v skutočnosti v čase jej vzniku zomierali pre hladomor...

Veľvyslanec v podstate ignoroval žiadosti amerických občanov o pomoc a NKVD ich zatýkala hneď ako opustili ambasádu. Krátko potom ich buď surovo mučili a zastrelili, alebo poslali do pracovných táborov, odkiaľ nebolo návratu.

Pomoc sovietskym (ne)priateľom

Tzoliadis si všíma politické a podnikateľské absurdnosti, opisuje osudy amerických robotníkov, ktorí odišli pracovať do Fordovej fabriky do Sovietskeho zäzu či to, ako americké stroje pomáhali sovietskej ťažbe zlata na Kolyme, ktorá si vyžiadala státisíce obetí. Väzni mali na sebe odevy z amerických vriec, v ktorých prišla v rámci vojnovej pomoci múka. Americké lode pomáhali prepravovať väzňov cez more do Magadanu, odkiaľ sa už takmer nik nevrátil.

Kniha sa ani zďaleka nevenuje iba americkým občanom, ktorých zahynulo niekoľko tisíc. Napríklad z 1,7 milióna Poliakov sovietske tábory neprežilo 1,3 milióna. Stalin uväznil ľudí z mnohých krajín a nehľadel na to, že pozatýkaní španielski komunisti sú v jednom vreci s Frankistami. Osud Američanov je prekvapivý tým, ako málo ich veľká a silná krajina pre nich urobila.