Jazyk a umenie – tak by sa dalo do hesiel zhrnúť pôsobenie INGRID HRUBANIČOVEJ. Tieto dve oblasti sa v jej živote prirodzene prelínajú. Tvorí a účinkuje v divadle Skrat, ktoré priam programovo vypovedá o našej súčasnej komunikácii, a v denníku SME už tri roky žije jej rubrika o živote slovenčiny v rozmanitých súvislostiach. Jazykovedu v akademickom chápaní, v ktorej po štúdiu začínala, už dávnejšie opustila. Zostal jej však záujem o jazyk. Hovorí, že ak touto témou naše deti neznechutíme, bude to lepšia generácia, ako sme boli my. Lepšie povedané – my sme boli my a ony budú oni.
Núti vás niečo písať o jazyku?
Vďaka za prvé slovo „núti“, od neho sa odvinie odpoveď na otázku. Cítim v ňom priveľa tlaku a nátlaku, donucovania. Vnímam ho ako ostrejšie slovo, ako sa vraví v športe – silové. Necítim v sebe nijaký tlak ani pretlak, preto by som to slovo nahradila slovesom „nutkať“ – aj to je také obsesívne (smiech), alebo radšej obyčajným „podnecovať“.
V čom sú tieto slová lepšie?
Sú to všetko synonymá, a predsa, na začiatok otázky by som si vybrala iné slovo ako „nútiť“. Vy ako redaktorka máte síce právo použiť silnejšie výrazy, ale musíte potom rátať, že sa opýtaný ohradí voči expresivite, ktorú mu podsúvate. Opačný postup by zabezpečil hladší nástup do debaty. Redaktor by mal byť skôr neutrálny a na expresivitu by si mal počkať u opýtaného.
Aká by bola vaša reakcia?
Možno by som vám potom na otázku „čo vás podnecuje?“ odpovedala: „Pani redaktorka, nie podnecuje, ale priam núti, som tým posadnutá, nemôžem bez toho žiť“ a tak ďalej. Rozdiel medzi nami dvoma je v tom, že kým vy zrejme vnímate takto položenú otázku za celkom prirodzenú, mňa sloveso „nútiť“ vyruší.
Je to nepríjemné?
Nie, práve tento proces, ktorý som tu naznačila – individuálna alebo skupinová voľba výrazu, vyjadrenia v danej situácii, miera uvedomeného alebo neuvedomeného používania jazyka – ma veľmi zaujíma a podnecuje na reflexiu. Pripúšťam, že je to problematika, ktorú mnohí považujú za nepodstatnú. No môj akýsi súkromný cieľ je upriamovať pozornosť aj na veci, ktoré sú z väčšinového pohľadu nepodstatné.
Výnimočnou hereckou príležitosťou bola účasť v dokumente režisérky Zuzany Piussi
Hrdina našich čias s nestorom slovenskej filmovej kritiky Pavlom Brankom
Budeme sa teda opravovať?
Áno. Je to prirodzený proces, nastupuje akási regulácia toho, čo sa človeku adresuje. Po „socíku“, keď mali právo a pravdu iba autority, resp. autoritári, mohli v deväťdesiatych rokoch odrazu svoju pravdu, svoje ciele a seba samých artikulovať všetci. Ale väčšinou inak nevedeli, iba tak, ako boli dovtedy zvyknutí – rozhorčene, konfliktne, urážlivo každý kričal a nepočúval druhého. Tichí nemali šancu. Jedni si užívali tabuizované vulgarizmy, iných opantala expanzia príručiek o jazyku úspešných, iní vycestovali, vrhli sa na cudzie jazyky a začali sa pýšiť svojimi artikulačnými orgánmi – nezabudnuteľne to vystihol Peter Pišťanek v románe Rivers of Babylon.
Dnes to tak už nevnímate?
Tých desať-pätnásť rokov po osemdesiatom deviatom mi pripadá ako život v detských jasliach alebo v škôlke, čo sa týka nadobúdania nových jazykových kompetencií. Asi je čas na jazykovú výchovu a sebavýchovu. Ak sa ma nejaké vyjadrenie dotýka, ak zraňuje a uráža moje cítenie a presvedčenie, musím sa ohradiť. Samozrejme, nejde o nejaké buzerovanie, mám na mysli pokojné, kultivované vysvetlenie.
Ľudí citlivých na jazyk často trápia verejné vyjadrenia a použité výrazy, či už písomné, alebo ústne. Kde sú hranice slobodného vyjadrovania?
Sloboda vyjadrovania môže so sebou niesť aj verbálny teror a voči nemu zas stojí sloboda človeka, ktorý tento teror cíti, ohradiť sa. Páčilo sa mi, keď nedávno pani Radičová upozornila moderátorku Markízy, že jej vyjadrenie „hľadá sa post pre pána Figeľa“ považuje za nevhodné.
Dnes je prirodzené, že ani v rámci jedného národného jazyka sa nedá hovoriť o jednom jazyku, že slovenčín je niekoľko. Vaša pravidelná rubrika v denníku SME je toho dôkazom. Myslíte si, že má význam usilovať sa takouto formou o jazykovú kultúru?
Jazykové rubriky v novinách boli a sú, a nielen v našich. Francúzi sú známi vtipnými jazykovými komentármi, v Česku sú dobré jazykové rubriky. Sama som vyrástla na Jazykovej poradni, ktorá bývala ráno okolo siedmej v rozhlase. Ani som tomu dobre nerozumela, ale počúvala som, pretože sa mi páčil hlas a výslovnosť pána Dionýza Hirka. Jeho prejav mi vtedy pripadal „vznešený“, dnes by sme ho hodnotili ako patetický – došlo k popretiu starej normy. Rubrika, o ktorej hovoríte, nemá charakter odporúčaní, ide skôr o jazykovo-spoločenské úvahy inšpirované pozorovaním konkrétnych komunikačných situácií.
Nostalgická spomienka spred mnohých rokov na hudobné vystúpenia v bratislavskej
reštaurácii Prašná bašta. Ľubo Burgr, Vlado Zboroň, Inge Hrubaničová ako speváčka
a za klavírom Peter Zagar. V tom čase ešte ako skupina Anna Silvana a Ferdinandi,
neskôr známy Požoň Sentimentál
Lúštite významy a myšlienky okolo seba s vedomím, že jazyková norma sa nemusí dodržiavať. Trápi vás to?
Keď poviete „lúštiť“, mám pocit, že predpokladáte, že všetky texty, s ktorými sa stretávam, sú nezrozumiteľné a zle sformulované. Tak to nie je. Priateľka mi dala prečítať e-mail, ktorý jej poslala dcéra z Floridy, kde brigáduje, a ten sme lúštili obe, pretože obsahoval dosť amerického slangu z oblasti, o ktorej nemám páru ani v slovenčine – vodné športy. Pýta sa ma: „Mám jej vynadať, či za mesiac rozum potratila?“ Vravím, nie, veď ona je rada, že sa tak rýchlo učí, a trochu machruje. Horšie je, keď musíte lúštiť význam po prekladateľovi alebo po autorovi odbornej literatúry, ktorý dlhodobo žije v cudzine a má ten istý jazykový postoj ako spomínaná tínedžerka. Keď už necíti, že napríklad jeho slovenská syntax má charakter anglickej. Tu by sa akceptovanie normy žiadalo. Mnoho ľudí však žije s vedomím, že smerujeme k jednoduchému univerzálnemu jazyku. Ale čítam aj veľa takmer dokonalých textov v krásnej slovenčine.
Prečo je jazyková norma u nás taká nepopulárna?
Tých dôvodov je asi viac, norma sa prirodzene rozkolísala protikladom mnohých kultúr a jazykov. Ďalej máme čerstvú politickú skúsenosť, poznanie, že aj demokratická moc prostredníctvom svojej jazykovej politiky nevníma normu ako prirodzene prevládajúci spôsob vyjadrovania, ale ako akýsi ideálny útvar, ktorý má každý zvládnuť. Potom je tu ďalší faktor – sociálny, a síce posilnenie nárečového vyjadrovania. Niekoľko rokov externe učím prvákov vysokoškolákov a badám, že hovoria kvázispisovne. V lexike to nie je vypuklé, ale vo výslovnosti, v prízvuku veľmi cítiť rozhodnutie: „rešpektujte, že ja som východniar alebo Záhorák, alebo Stredoslovák“. Ak to nie je zámer, potom im zrejme nik o melódii, dôraze a výslovnosti spisovného jazyka nehovoril. V súvislosti s normou sa teraz utvára rad protirečivých postojov, hodnotení, a tak mnohí na ňu radšej rezignujú a povedia si „veď ja sa už len nejako dorozumiem“.
Čo si myslíte o používaní subštandardných, teda nižších, takmer nespisovných slov v novinách? Neochudobňujeme sa, keď ich nepoužívame?
Subštandardné slovo v sebe zvyčajne nesie vysokú mieru expresívnosti. Novinári to majú radi, lebo momentálne prevláda silno osobné, expresívne písanie. Treba tomu rozumieť – je to reakcia na roky pestované odosobnené, frázovité písanie. Keď však aj toho druhého bude priveľa a keď budú všetky články iba ostré, britké, čitateľa to časom takisto otrávi a bude sa mu žiadať iné písanie. Samozrejme, máme slová „tvár – líce – obličaj – ksicht – fejs“. Keď niekto v reportáži napíše: „Po polnoci vstúpili do zariadenia čudné tváre,“ vyjadrí sa menej úderne, ako keď napíše, že tam vstúpili „čudné ksichty“. Slovo ksicht už totiž neznamená iba tvár, ale celého človeka, podozrivého človeka, mafiána. V konštatovaní „to je ksicht“ môže však znamenať aj dobrého herca, predstierača. V týchto situáciách nie je dôvod subštandardný výraz nepoužiť. Ochudobňujeme sa však, keď nám dieťa povie: „Mamka, rád sa túlim k tvojmu ksichtu, máš pekný fejs“? Subštandardné slová nikto nezakazuje, otázna je ich vhodnosť v situácii.
S redakčným kolegom Karolom Chmelom z vydavateľstva Kalligram a s dcérkou Julianou
A čo časté bohemizmy?
Bohemizmy, ako aj anglicizmy, latinizmy sú súčasťou spisovnej slovnej zásoby, sú to zdomácnené slová cudzieho pôvodu. Ak máte na mysli české slová, nedávno som pracovala na texte, v ktorom účastník zapísaného rozhovoru používal vo vyjadreniach české výrazy – „zjihol som pri tom“, „hľadal som řád“ a pod. Editorka ma upozornila, že autor je na svoj jazykový prejav veľmi citlivý, že je to jeho štýl a nič sa nebude meniť.
Rešpektovali ste to?
Rozumiem tomu – on si dáva slová ako šperky na kabát, ako viditeľný prejav sympatií k českej kultúre, možno zhmotnené spomienky, úmyselné pripomínanie si umeleckej mladosti. Iný redaktor by sa možno hádal, telefonoval by autorovi, zdôvodňoval by, ale ja tomu bytostnému prežívaniu jazyka rozumiem. Spozorovala som napríklad, že s vekom sa mi v mysli spontánne vynárajú typické výrazy starých rodičov. Sú nespisovné a ja ich začínam používať alebo o nich hovorím dcére. Jazyk má omnoho viac dimenzií, ako je norma. Nepredpokladám však, že by na takom používaní citátových výrazov trval moderátor správ.
Pracujete ako knižná redaktorka. Čo prežívate s textom, ktorý redigujete?
S textami prežívam rozmanité vzťahy. Čo text, to iný vzťah, iný frajer (smiech). Mám rada stav, keď pri práci textu celkom uverím, keď mi opantá myseľ do takej miery, že musím čítané predýchať, prerušiť prácu a ísť na balkón, hovorím si – fíha, toto sa mi trávi dosť ťažko, ale je to uveriteľné, život má aj túto dimenziu. Niekedy ma kompozícia vtiahne natoľko, že sa podchvíľou vraciam a skúmam, ako to autor urobil. Ako to, dočerta, urobil. Ak však takto podľahnem, napredujem pomaly a ostáva po mne dosť chýb. Pri druhom čítaní sa čudujem, či som bola slepá. Táto práca učí balansovať medzi rôznymi druhmi pozornosti a vyžaduje si dlhý tréning.
Aké čítanie môže byť pre vás oddychom?
Hocijaké, len si musím povedať – teraz nepracujem. Čítam vtedy veľmi pomaly a tak trochu rituálne, mám napríklad texty, ktoré si v rámci oddychu prečítam vždy raz za rok. Sú to také lásky, ktorým som verná.
Pri redigovaní do textu vstupujete. Aký je váš podiel na konečnej podobe textu?
Veľa ľudí si jazykovú redaktorku spája s „dievčaťom na všetko“ – od opravy čiarok a dĺžňov cez kontrolu jasnosti a zrozumiteľnosti viet až po kompozíciu. Jazykový redaktor alebo redaktorka nemôžu niesť zodpovednosť za logické chyby v texte. V beletrii by nemali ani štylisticky zasahovať, pretože v čom potom spočíva majstrovstvo autora? Banálne chyby opravím, v sporných lexikálnych veciach a pri štylistických zásahoch sa musím dohodnúť s autormi/prekladateľmi. Odborné a vedecké texty majú okrem jazykového redaktora aj odborného redaktora. Stane sa, že do redakcie prídu aj texty, ktorých koncepcia nemusí byť zlá, ale jazykovo sú veľmi nevyhovujúce.
V divadle SkRAT pôsobí Inge Hrubaničová od jeho vzniku ako herečka a spoluautorka
inscenácií. Na snímke vpravo s divadelnými kolegami Ľubom Burgrom a Zuzanou Piussi
v najnovšej inscenácii Zvyšky. Vľavo opäť so Zuzou Piussi a Veronikou Wiedermannovou
v úspešnej monodráme Nikto, len Čajka..., ktorá vznikla na doskách legendárnej
Stoky v roku 1993
Čo potom s takým textom?
Knihu potom treba prepísať, ak by mala vyjsť. No máloktorý autor si pripustí, že ak to neurobí sám, jeho autorstvo je ohrozené. Určite sú autori, ktorí si vedia „prepisovača“ vlastných textov zaplatiť a prezentujú sa potom ako samostatní autori, ale osobne som sa s takou ponukou stretla iba raz a neprijala som ju.
Ako sa zmenila práca knižnej redakcie oproti minulosti, keď nebola elektronická komunikácia?
V minulosti sa text väčšmi rozmaznával, čítalo a posudzovalo ho veľa ľudí a viackrát, korektúry sa porovnávali, sadzačom sa strhávalo z platu za chybovosť. Treba povedať, že texty boli formálne luxusnejšie spracované. Trh má však iné možnosti a pravidlá, ako mali štátne vydavateľstvá. Redaktori sú väčšinou externisti, niekedy aj grafik a zalamovač, tlačiareň je niekedy v inom meste. Zvyčajne sa prvé čítanie textu robí na papieri, pretože o zásahoch musí rozhodnúť autor alebo prekladateľ. Sú však aj redaktori, ktorí pracujú priamo v počítači vo Worde s programom Sleduj zmeny, ale ukazuje sa, že automatickým škrtaním, vymazávaním a dopĺňaním sa urobí dosť nových chýb. Čas sa veľmi neušetrí, pretože potom treba viac korektúr v zalomenom texte. Je to dosť ťažká práca. Dcéra mi niekedy ironicky hovorí: „Mama, zas rátaš písmenká? Nájdi si inú prácu, buď manažérkou dievčenskej hiphopovej skupiny.“ Tak vidíte, aké ocenenie.
Čo prezrádza dnešný písomný prejav o človeku? Zhrubli sme v komunikácii?
Či sme zhrubli, neviem. To sa dá hodnotiť na základe výskumu. Ak hovoríme o písaní, myslím, že písanie bolo v minulosti väčšmi obradom. Ako dieťa som písavala rada a často. Bola to ceremónia – vyberanie papiera, atramentu, podložky, ukladala som slová najprv na nečisto a potom som to prepisovala. Rada som porovnávala rukopisy, menila som svoj, boli sme posadnutí grafológiou. Pamätám si rukopisy mnohých spolužiakov a učiteľov z vysokej školy. Niektoré mám odložené. Keď na ne dnes hľadím, majú pre mňa väčšiu silu ako fotografie.
Čo vo vás vyvolávajú?
Akúsi biologickú prítomnosť. Mám odložený rukopis svojej babičky a ten vyblednutý atrament a cifrované, trocha roztrasené písmo mi ju sprítomňujú. Pritom celkom inak ako po nej zdedená porcelánová misa. Strojom sa písali iba úradné listy. Teraz dostávam do schránky iba účty, výpisy z banky a propagačné letáky. Sama takisto nepíšem. Je to istá strata.
A internetové písanie?
Internetová korešpondencia vytvorila akýsi hybrid medzi písaným a hovoreným, medzi telegramom a telefónom. Intimita a úprimnosť v sieti je navyše veľmi zraniteľná, manipulovateľná. Adresáti e-mailov, aby sa dopátrali vysvetlenia alebo potvrdenia interpretácie textu, ktorý bez pohľadu z tváre do tváre môže vyznieť nejednoznačne, posielajú e-mail ďalej. Konzultujú im určenú korešpondenciu s ďalšími osobami bez toho, aby o tom informovali odosielateľa a pýtali si jeho súhlas. Vôbec si neuvedomujú, že sa to autorovi správy nemusí páčiť, že ho to môže zosmiešňovať, zraňovať. Nové technológie sú fajn, ale treba vedieť aj o ich obmedzeniach.
Človek si dnes v jazyku aj v reči môže takmer všetko dovoliť – nemusí vedieť riadne písať rukou, vulgarizmy sa stali bežnou súčasťou našej komunikácie, stráca sa význam interpunkcie. Je to frustrujúce pre človeka, ktorý hľadá hranice porozumenia z jazykového hľadiska?
Nie. Je to dobrodružstvo. Aj tu však treba vedieť rozlišovať – čo, kde, kedy, ako s tým naším mnohorakým jazykom. Skôr by som teda podporovala rozvíjanie tejto schopnosti.
Čo vás inšpiruje na slovníku dnešných -násťročných?
Pretože som mamou malého dieťaťa, sledujem skôr deti na prvom stupni základnej školy. Deti sú omnoho zrelšie, ako sme boli my v ich veku. Sú veľmi otvorené, nik im neprikazuje: „toto môžeš povedať, toto nie, na to sa môžeš pýtať, na to nie“. Preto sú až bolestivo úprimné. Ich slovná zásoba je nepomerne bohatšia, ako bola naša. Bežne sa vyjadrujú komplikovanejšie, používajú cudzie slová. Rady skracujú slová a majú zopár „hustých“ výrazov. Ohradia sa, keď sa im krivdí. To je moja skúsenosť. Ak ich neznechutíme, bude to lepšia generácia, ako sme boli my. Alebo takto – my sme boli my a ony budú oni.
Mnohí, aj odborníci, tvrdia, že mladým chýbajú autority.
Dobrý názov pre budúcu superšou Slovensko hľadá autoritu! Ešte by mali odborníci spresniť, aké autority chýbajú mladým a či nejaké nechýbajú aj starým. (smiech) Ak aspoň trochu sledujeme filozofickú reflexiu tejto témy, tak vieme, že otázka straty či krízy autority sa začala v dvadsiatom storočí a tiahne sa ním celým, až ho presiahla. Hannah Arendtová hovorí, že k nástupu totalitarizmu, a teda autoritárstva, došlo na pozadí viac-menej všeobecného zrútenia sa tradičných autorít. Systém politických strán stratil prestíž, náboženské pravdy sa začali spochybňovať už v sedemnástom storočí. Ďalej je zaujímavé jej vymedzenie, že autorita neznamená donucovanie, násilím uznať niekoho alebo niečo za autoritu, ale neznamená ani presviedčanie, ktoré predpokladá rovnosť partnerov. Tú esej sa naozaj oplatí prečítať a hádam by mala byť zahrnutá do čítaniek stredoškolákov, aspoň ukážka z nej. Mám pocit, že v škole ani v rodine sa také témy s mládežou nerozoberajú, ani dospelí na ne nehľadajú hlbšie odpovede. Len konštatujeme konštatované – „no nemáme autority, my teraz, práve tu, na našom Slovensku“.
Čo si predstavujete pod pojmom autorita?
Prirodzená autorita je dobrovoľné uznanie hierarchie, rodí sa v konkrétnom vzťahu. Nehovorme o umelcoch, vedcoch, politikoch – hoci autoritou môžu, samozrejme, byť. Pre niekoho môže byť autoritou Seneca iba na základe čítania. Ale ja nemám rada také „prevznešené“ autority. Pre mládež je najprirodzenejšou autoritou rodič a učiteľ. S nimi trávi najviac času a oni v deťoch môžu vzbudiť sympatiu voči niektorým pozitívnym ľudským vlastnostiam a schopnostiam. Rodič má ešte tú výhodu, že môže vnímanie školskej autority – učiteľa, trénera, kňaza, vychovávateľku v družine – svojím postojom v dieťati posilniť. No ako to má rodič robiť, keď si dajme tomu vnútorne myslí, že ľudia, ktorí dieťa obklopujú, nemajú na to. Čo má povedať rodič dieťaťu, ktoré mu oznámi – to je zo života, nie vymyslené –, že profesorka na hodine prerušila výklad a opýtala sa ho: „Prečo na mňa tak pozeráš? Máš problém? Tak choď von, jaj, aká zlá energia z teba ide, až ma žalúdok rozbolel.“ Ak pedagogička prenáša na študentov v sebe zle spracované články z „lifestylových“ žurnálov, nemá čo robiť za katedrou.
Takúto skúsenosť má mnoho ľudí. Čo s tým, keď je postavenie pedagóga u nás rovnaké, či je dobrý, alebo zlý?
Skôr či neskôr na to doplatíme. Na autoritu musíte mať jednoducho iba šťastie. Preto je teraz taká rozšírená rodičovská iniciatíva, kam dať dieťa do školy, informovať sa, akí sú tam učitelia a podobne. Druhá vec – čo my, rodičia? Začala som budovať vzťah rodič – dieťa skôr na partnerstve, pretože som odmietala autoritatívne rodičovstvo, ktorého bolo v „socíku“ dosť. Raz sa mi vidí, že je to správna cesta, inokedy pochybujem. Vlastne skúšam čosi, čo možno ani sama dobre neovládam. No tú šancu na „inakosť“ chcem využiť. Vrátim sa nakoniec k Hannah Arendtovej, ktorá hovorí, že strata autority nemusí znamenať stratu ľudskej schopnosti budovať, uchovávať a chrániť svet, ktorý by mal byť životným miestom aj pre generácie po nás. Nesmieme však stratiť schopnosť rozlišovať.
Ingrid Hrubaničová (1965)
Narodila sa v Michalovciach. Vyštudovala slovenský jazyk a literatúru v kombinácii s dejepisom na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. V rokoch 1989 – 1997 pracovala ako lexikografka v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra. V roku 1991 spoluzakladala alternatívne divadlo Stoka, v ktorom pôsobila niekoľko rokov. Ako speváčka sporadicky účinkuje v kapele Požoň Sentimental, ktorá spája poklesnuté hudobné žánre s novými hudobnými postupmi. Spoluzakladala a pôsobí dodnes v divadle 
SkRAT, ktoré nadväzuje na činnosť združenia Pre súčasnú operu. Je autorkou kníh Láska ide cez žalúďok a The Slovak Matrix alebo Slová v maskáčoch.
Spolu s kolegami z divadelnej brandže Vladom Zboroňom a Annou Gruskovou získali cenu v súťaži Dráma 2006 za text Nýmandi a Nymfomani. Je spoluautorkou Synonymického slovníka slovenčiny a slovníka Kľúčové termíny výtvarného umenia 2. polovice 20. storočia. V roku 2006 získala spolu s Elenou Flaškovou Prémiu Ceny Jána Hollého za preklad knihy Hry francúzskeho dramatika Valéra Novarinu. Účinkovala vo filme Dušana Vicena Láska (krátky film o Zorrovi) a vo filme Zuzany Piussi Hrdina našich čias o nestorovi filmovej kritiky Pavlovi Brankovi. Venuje sa popularizácii slovenčiny v médiách, externe učí štylistiku na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. Žije a tvorí v Bratislave.
