Vincent Lindon vraj nikdy neklame, a preto nemôže svoju krajinu ani francúzsky film pred svetovými novinármi bezmedzne vychvaľovať.
BRATISLAVA. To, že práve prešiel okolo Vincent Lindon, si uvedomíte, keď už je sto metrov za vami. Jeden z najlepších a najpopulárnejších francúzskych hercov chodí po parížskych uliciach nenápadne a ak ho milosrdne neskrýva motorkárska prilba, vyzerá takmer zanedbane. „Vo Francúzsku je od istého času chic nemať nič,“ povedal pre noviny San Francisco Chronicle.
Nepáči sa mi, ako americkí režiséri pristupujú
k Francúzom. Stále nám tlačia do úst cigarety a nechávajú nás riadiť starý citröen.
Vincent Lindon
Od nich Césara nechcem
Lindon sa narodil v buržoáznej rodine, ale vraví, že má bližšie k strednej vrstve, pretože sa mu páči jej dôstojnosť. V Spojených štátoch ho teraz možno vidieť vo filme Welcome, kde dostal úlohu bývalého šampióna v plávaní, dnes už len plaveckého trénera a muža z rozpadávajúceho sa manželstva. Až keď sa mu na súkromné hodiny nanúti mladý iracký emigrant, ktorý túži preplávať La Manche, uvedomí si, že sa musí nejako pozbierať.
Lindon by americkým novinám určite ochotne porozprával, ako nesúhlasí so sprísnenou francúzskou imigračnou politikou (tak, ako to spravil v médiách francúzskych), ale v San Francisco Chronicle sa ho na to tentoraz nepýtali.
Tam chceli vedieť, ako hodnotí výsledky tohtoročných národných cien César. Za film Welcome bol Lindon veľkým favoritom na cenu pre najlepšieho herca. Ale francúzska akadémia ju dala debutantovi Taharovi Rahimovi, ktorý hral (mimochodom, skvelo) hlavnú úlohu vo filme Prorok. „Niečo vám poviem, a verte, že ja nikdy neklamem,“ povedal Lindon. „Som šťastný, že tú cenu nemám, lebo by som ju nechcel dostať od ľudí, ktorí súčasne ocenili aj Isabelle Adjaniovú. Césara už dostala päťkrát, a toto ma už fakt naštvalo.“
Bezkonkurenčná love story
Isabelle Adjaniovú odmenili za úlohu učiteľky vo filme Deň sukieň. Je to netradičná učiteľka, vždy chodí v nohaviciach. Len raz si dá sukňu, keď sa rozhodne, že svojich neposlušných žiakov donúť učiť sa francúzštinu pod hrozbou zbrane. Zaujímavejšie ako Isabellino herectvo bolo, že tento film nepozorovane stiahli skoro zo všetkých kín.
Lindon by možno rád porozprával aj o tom, čo si myslí o dotknutom a zahanbenom ministerstve školstva. Ale rozhovoril sa o inom, lebo v San Franciscu sa pýtali, prečo Francúzi nakrúcajú toľko milostných príbehov.
Tak im to skúsil vysvetliť: „Vezmime si za príklad Podivuhodný prípad Benjamina Buttona. V USA stál 75 miliónov dolárov – kto by ho kúpil vo Francúzsku? Francúzi by ho museli urobiť za sedem miliónov. A to by znamenalo, že by si museli odpustiť fantáziu, že najprv je starý a postupne mladne. Pretože to by bolo príliš drahé. Takže im zostane len milostná linka, príbeh dvoch ľudí, ktorých musia nakrútiť v jednom dome. Len v tom s vami môžeme súperiť.“
Niekedy mu je to vraj aj ľúto. Pretože, „taký Jason Bourne, toho je veľmi ľahké zahrať“.
Zabudnite na Citröen
Keby mu však v Bournovej trilógii ponúkli nejakú úlohu, pravdepodobne by ju odmietol. Prípadov, keď sa európsky herec presadí v hollywoodskych filmoch v úlohe radového Američana, je málo. Podarilo sa to napríklad Španielovi Javierovi Bardemovi, ktorý za film Táto krajina nie je pre starých dostal aj Oscara. Väčšinou však Európania musia hrať Európana, najlepšie nejakého švihnutého.
„Nepáči sa mi, ako americkí režiséri pristupujú k Francúzom. Stále nám tlačia do úst cigarety a nechávajú nás riadiť starý Citröen,“ vraví Lindon. „Nechcem stratiť šesť mesiacov zavretý v newyorskom hoteli a čakať, kým budem hrať nejakého zloducha. Radšej zostanem v Paríži a budem tým, čím som. Pretože tu som ako Russell Crowe v USA – som kráľ.“
