Časy, keď anglický vidiek prestal byť sám sebou

Britského autora preslávili knihy, ktoré sa odohrávali mimo jeho vlasti, k čomu ho zrejme predurčoval jeho cudzokrajný pôvod. Berniérovi predkovia boli hugenoti, ktorí ušli z Francúzska. Svoje prvé tri romány situoval do Latinskej Ameriky, potom sa presadil vďaka gréckej Mandolíne kapitána Corelliho, nasledovali romány odohrávajúce sa v Austrálii a Turecku a až v predposlednom románe Kapitánova dcéra sa konečne dostal do rodnej Británie. Ale aj tam sa celý dej točil okolo postavy z bývalej Juhoslávie.

Jeho najnovšiu knihu môžeme preto považovať za zlomovú. Ako sa sám priznáva, nikdy mu nedošlo, akou exotickou krajinou Anglicko v skutočnosti je. Návrat strateného syna má podobu nostalgických príbehov z anglického vidieka. Názov dediny Notwithstanding je síce vymyslený, ale okyptené pozostatky takýchto dediniek sa stále dajú nájsť pár desiatok kilometrov za Londýnom. Navonok síce vyzerajú lepšie ako v minulosti, ale pod nablýskaným povrchom už nepulzuje taký silný spoločenský život.

Práve blízkosť veľkomesta a jeho schopnosť premeniť okolité dediny na nocľahárne pre bohatých Londýnčanov, ktorí zatúžili po čerstvom vzduchu a vajciach od voľne chovaných sliepok, bol prekliatím tamojších obyvateľov. Možno to spočiatku považovali za požehnanie, tak ako postavy v poviedke Zlomené srdce, ktorým sa pošťastí a svoj schátraný dom výhodne predajú bohatej rodine z mesta. Prídu však o miesto, kde svoj život strávilo sedem generácií ich predkov a bolestne zisťujú, že prišli o oveľa viac, než si mysleli.

„V dedinách dnes žijú ľudia, ktorí vôbec nepoznajú svojich susedov a radšej pôjdu nakupovať do obchodov ako na dedinský trh. Psychologicky sú to mešťania,“ píše autor v doslove. Keď Tim Pears, rovnako ako Berniéres ovplyvnený tými istými latinskoamerickými spisovateľmi, napísal úspešnú knihu sitovanú na anglický vidiek, Berniérovi do nej napísal venovanie: „Luisovi, ktorý je našťastie zaneprázdnený zahraničím.“ Práve Pearsova kniha bola inšpiráciou poviedok, ktoré sa vzájomne prepletajú v knihe Srdečné pozdravy z Notwithstandingu.

Berniéres knihu zaplnil bizarnými vidieckymi postavičkami, ak by sme hľadali ústrednú, bola by to smrť. Viac i menej nápadne sa vynára v takmer všetkých príbehoch, ešte aj rozprávanie o malom chlapcovi a jeho rybárskom úlovku sprevádza správa o jednom nečakanom úmrtí. Ďalšie sú omnoho predvídateľnejšie, keďže zvyčajne ide o starých ľudí, zástupcov odchádzajúceho sveta. Niektorí žijú doslova na pokraji života a smrti, ako napríklad stará špiritistka, ktorá sa na verejnosti neustále rozpráva so svojím mŕtvym manželom.

Prvá čisto anglická Berniérova kniha sa doma dočkala vrelého prijatia, pri preklade do iného jazyka však trochu stráca na sile, pretože cudzinec zrejme nebude nostalgicky slziť nad tým, ako sa mení vidiek vo vzdialenej ostrovnej krajine. Naše dediny prešli neraz ešte výraznejším vývojom, aj keď taký milo apolitický portrét ako u Berniéresa by ich nevystihol.