Americký psychológ James Pennebaker ako prvý opísal, že spracovanie osobného traumatického zážitku písaním môže byť užitočné pre autora. A ak má literárny talent, môže silná skúsenosť viesť k vzniku kvalitného literárneho textu.
zjavne inšpirovaný osobnou skúsenosťou.
Brutálne rozhodnutie
Súčasného čitateľa už síce text s témou mentálneho postihnutia neprekvapí, v 21. storočí a v klíme, v ktorej sa zdôrazňujú ľudské práva a politická korektnosť k menšinám, sme však zvyknutí čítať, ako sa milujúci rodičia s narodením postihnutého dieťaťa hladko vyrovnajú, ako ho s láskou privítajú vo svete, v ktorom mu budú pomáhať tešiť sa z plnohodnotného života.
Kenzaburóv román pôsobí v tomto kontexte doslova brutálne. Novopečený otec, ktorému lekári bez okolkov a s posmechom oznámia, že dieťa „nie je normálne“ a je natoľko znetvorené, že pôrodník si ani nevšimol jeho pohlavie, sa zúfalo snaží vyjednávať s personálom novorodeneckého oddelenia, aby dieťa nechali vyhladovať na smrť. Hlavnou Vrabčiakovou obavou je, že dieťa zosilnie natoľko, že bude možná operácia, po ktorej prežije a ostane tak doživotne rodičom na krku.
Manželke, ktorá o rozsahu postihnutia svojho syna nevie, sa vyhýba a za jej chrbtom rokuje so svokrou, ako čím skôr zariadiť smrť dieťaťa. Medzitým nadviaže vzťah s niekdajšou spolužiačkou, aby nakoniec využil jej kontakty, a keď spolupráca s lekármi viazne, rozhodne sa zbaviť syna sám.
Cesta z tmy
Román je síce štylizovaným, ale presným opisom reakcie človeka na neočakávanú traumatickú skúsenosť. Práve jeho obnažujúca otvorenosť je jeho najsilnejšou stránkou. Vrabčiak je nezrelý mladík, zvyknutý na pomoc ľudí, ktorí ho pri každom probléme zachránili. Situácia, ktorá by bola otriasajúca pre každého, je teda pre Vrabčiaka zo začiatku nezvládnuteľná. Je v pasci a príbeh je opisom jeho zúfalej, bezhlavej snahy vyslobodiť sa z nej.
Je dôležité aj tieto pocity nahlas vysloviť, prijať ich ako legitímnu súčasť vyrovnávania sa s otriasajúcim zážitkom. Príbeh sa končí vo chvíli, keď sa Vrabčiak, obrazne povedané, stáva dospelým a začína svoju situáciu konštruktívne riešiť. Toto riešenie je však možné práve vďaka predchádzajúcemu obdobiu tmy. Hoci záver románu vyznieva azda zbytočne didakticky, umožňuje si uvedomiť, že na prvý pohľad odsúdeniahodné správanie mladého otca je len časťou cesty k prijatiu toho, čo nakoniec nemožno odmietnuť.
Čitateľ má šťastie, že Kenzaburó dokázal z vlastnej skúsenosti vyťažiť nielen literárne kvalitný, ale v tomto zmysle aj ľudsky užitočný text.
