Viete, že v internete vo wikipédii máte pri mene Sharon Jones na výber medzi speváčkou a krasokorčuliarkou?
„Hahaha, vyzerám azda ako krasokorčuliarka? Myslím, že mám bližšie k Tine Turner.“
Hovorí sa, že skôr než Tina Turner ste ženským Jamesom Brownom. Počúvali ste ho?
„Jasné. Narodila som sa v roku 1956. Jamesa Browna počúvam celý život. To je hudba, akú milujem. Nadupané pesničky. Rovnaká sila je gospel. Práve na gospeloch som si vypracovala hlas. Všimnite si, že dnes majú mnohí mladí popoví speváci úplne slabučké hlasy, o hip hope škoda hovoriť.“
Prečo vám vlastne trvalo tak dlho presadiť sa?
„Mnohí ľudia mi koncom 70. rokov tvrdili, že nemám takzvaný americký výzor. V televízii si vtedy vyžadovali istý špecifický vzhľad hudobníkov vo videoklipoch. Povedali mi, že som príliš čierna, príliš malá, príliš tučná. A keď som prišla do firmy Sony s nejakými nahrávkami, tam mi povedali, že už som trochu stará. Vtedy som mala 25 rokov.“
Človek by si myslel, že éra imidžu sa v hudbe začala až v 80. rokoch.
„Také veci v šoubiznise fungujú stále. Dnes je to trochu jednoduchšie, na webstránku si dáte ukážky z pesničiek a keď sú dobré a dobre naspievané, ľudí nezaujíma výzor ich autora. Keď som bola malé dievčatko a na Vianoce som ako anjel v kostole spievala Tichú noc, už vtedy som si prvýkrát uvedomila, že Boh mi dal veľký dar – môj hlas. A keď ma neskôr odmietali, vedela som, že raz ľudia budú počúvať môj hlas a neriešiť môj imidž. Dnes mám 54, ale nesťažujem sa. Mám veľa koncertov, cestujem po veľkých festivaloch.“
Kým ste sa začali živiť hudbou, vystriedali ste veľa povolaní. Pracovali ste napríklad aj v base. To bola asi dosť nezvyčajná skúsenosť, nie?
„To teda bola. Pripomenula mi Johnnyho Casha, ktorý v base nahral jeden zo svojich najlepších koncertov. Raz v noci sa totiž väzni odmietli nechať zamknúť do ciel, kým im nezaspievam. Nevyzeralo, že si chcú robiť žarty, zdalo sa, že to myslia vážne. Takmer sa vzbúrili. Tak som im zaspievala pieseň o láske (začne si pospevovať).“
Ako zareagovali?
„Vykríkli, Héj, to je ono! a mohli sme zamknúť. Nech som robila akúkoľvek prácu, vždy som si pri nej spievala. Od mojej práce v base uplynulo pätnásť rokov, za ktoré som nahrala štyri albumy, ktoré sa slušne predávajú. Musím povedať, že som so sebou celkom spokojná (smiech).“
Takže podľa vás presadiť sa nie je otázka rýchlosti, ale trpezlivosti?
„Absolútne. Ide o trpezlivosť a o to, že musíte vedieť alebo musíte na to prísť, že niečo naozaj viete robiť.“
V posledných rokoch sa objavilo veľa pesničkárok, ktoré sa vracajú k tradičnej akustickej hudbe ako Norah Jones či Joanna Newsom. Vy stojíte na opačnej strane, ktorá vracia na scénu starý poctivý soul a funk, kde stojí aj Amy Winehouse. Sledujete ich hudbu?
„V rámci možností. Je počuť, že veľa týchto dievčat sa zaľúbilo do hudby, ktorá sa hrávala ešte pred ich narodením. To je v poriadku. Ale keď narážate na Amy, ona spieva inak a o dosť iných veciach ako ja.“
Nevadilo vám, keď si ukradla vašu skupinu The Dap Kings, s ktorou nahrala svoj úspešný album Back In Black?
„No, ako vidíte, neukradla ich – sú tu dnes so mnou (smiech). Nemám dôvod sa na nich hnevať. Keď vyrazili na turné s Amy, ja som si zahrala vo filme s Denzelom Washingtonom. Volá sa The Great Debaters. Bola to síce len menšia rola, ale zaspievala som si tam jednu peknú starú pesničku, ktorú môžete počuť aj na soundtracku.“
Takže oni museli prosiť vás, aby ste znovu hrali spolu?
„Jasné! (smiech). Ale vážne, myslím si, že veľký úspech cédečka Amy Winehousovej veľmi pomohol aj nám. Mnohí ľudia vtedy hovorili: Tá kapela znie skvele, kto sú vlastne tí chlapci? Aj vďaka tomu máme v posledných rokoch viac ponúk na koncerty.“
Neuvažujete o paralelnej filmovej kariére? Debut vás zjavne bavil.
„No, keď mi zavolá Denzel Washington, či si s ním opäť zahrám, určite nepoviem nie.“
Keď sa bavíme o slávnych menách, spolupracovali ste už napríklad aj s Lou Reedom. Išlo len o jednorazovú záležitosť?
„Pre Loua Reeda som naspievala vokály na jeho album Berlin. Ale nevolal mi Lou, ale iba jeho manažér. Skončilo sa to práve pre film The Great Debaters – začal sa nakrúcať práve vtedy, keď plánoval Lou vyraziť na európske turné. Rozhodla som sa nechať to plávať. Sprievodných vokalistiek si zoženie, koľko chce. S albumom Davida Byrna a Fatboya Slima to bolo iné, tam som sama naspievala jednu skladbu. Inak veľmi zaujímavý projekt, je tam veľa hostí, spievajú tam napríklad aj Cyndie Lauper a Tori Amos. Poznáte tú nahrávku?“
Áno, to je tá kvázipopová opera o živote legendárnej filipínskej panovníčke Imelde Marcosovej.
„Veľmi zaujímavá vec, že?“
Úprimne povedané, čakal som od toho trochu viac. Ale čo vaše nové cédečko, aký máte ohlas?
„Vyšlo v tomto roku v apríli, sme s ním celkom spokojní. Má veľmi dobré recenzie, ľudia si ho dosť kupujú. Aj dnes tu zahráme najmä skladby z neho.“
Ako sa vlastne cítite na najväčšom slovenskom open-air festivale, ktorý sa koná na letisku?
„Krásne miesto. Je tu viac trávy ako kdekoľvek inde. Teda tej, po ktorej sa chodí (smiech). Na väčšine festivalov je zem, z ktorej sa buď práši, alebo keď prší, stane sa z nej bahno. Keby sa ešte dalo pristáť lietadlom priamo tu, bolo by to úplne dokonalé. Skúste to organizátorom do budúcnosti navrhnúť.“
