V roku 1939 narukoval Günter Behnisch (12. 6. 1922 - 12. 7. 2010) do Wehrmachtu, aby v druhej svetovej vojne okúsil život námorníka, kapitána ponorky. Považoval za šťastie, že sa dostal do britského zajatia, odkiaľ sa zdravý roku 1947 vrátil do rozbombardovaného Nemecka. Ešte v tom istom roku začal na Technickej univerzite v Stuttgarte študovať architektúru. Po skončení v roku 1951 pracoval u architekta Gutbroda, už po roku sa však osamostatnil. Stuttgartu zostal verný, založil tam vlastný ateliér.
Práce v povojnovom Nemecku bolo dosť. Behnisch spolu s partnerom Brunom Lambartom (do roku 1956, neskôr Behnisch & Partneri) projektoval po celom západnom Nemecku najmä školy. Mnoho budov sa montovalo s prefabrikátmi - stavebnými dielcami. Vtedy to boli inovačné konštrukčné prvky a budova vysokej školy v Ulme bola prvá, ktorú roku 1963 takto postavili. Projektovali športové haly i pavilóny vysokých škôl.
Sklo, plexisklo a oceľové laná
V roku 1967 sa Behnisch podujal realizovať projekt, ktorý ho razom preslávil po celom svete. Olympijský štadión ktorý postavili spolu s konštruktérom a statikom Ottom pre XX. letné olympijské hry v Mníchove (1972), vyvolal rešpekt a obdiv nielen u odbornej verejnosti. Projekt bol na svoju dobu výnimočný. Koncept veľkých stanových strešných konštrukcií, pozostávajúcich z plexiskla a oceľových lán, prekrýval nielen hľadisko štadióna, ale prechádzal ponad susediace objekty a komunikácie.
Bolo to po prvýkrát, čo sa podobná konštrukcia realizovala v takom veľkom rozsahu. Pritom Behnischov návrh z architektonickej súťaže najskôr vyradili, napokon vrátili späť, aby ho, najmä pričinením predsedu poroty a primátora Mníchova, vybrali ako víťazný. Behnischov projekt dostal prednosť pred konvenčnými športovými halami.
Medzi významné realizované projekty „staviteľa demokracie", ako Behnischa nazvala nemecká tlač, patrí Plenárna sála Spolkového snemu v Bonne. Urobil ju presklenú, aby poslancov bolo vidieť aj zvonku. Táto „dielňa demokracie", vtedy najmodernejšia parlamentná budova na svete, slúžila svojmu poslaniu krátko, do zjednotenia Nemecka, keď sa parlament i vláda presťahovali do Berlína.
Pohyblivé schody verzus história
K majstrovským dielam Güntera Behnischa patrí aj budova Univerzitnej knižnice v Eichstätte, kde dokázal vytvoriť symbiózu veľkoryso preskleného objektu s okolitou prírodou. V jeho neskorších dielach sa mu to nie vždy podarilo.
Medzi desiatkami Behnischových realizácií je Akadémia umení v Berlíne na Parížskom námestí pri Brandenburskej bráne. Budovu, jeho poslednú prácu, sprístupnili roku 2005. Práve tá patrí medzi najkontroverznejšie. Od projektu až po výstavbu dochádzalo k polemikám i kritikám, najmä preto, že v historickej časti Berlína nechcel magistrát povoliť stavbu s presklenou fasádou. Z námestia vidieť v budove šikmé plochy, rampy a pohyblivé schody. Pracovné priestory i zasadacia sála sú malé a vnútorná klíma neprospieva výstavám.
Ceny? Nepotreboval ich
Prof. Dr. Ing. h. c. Günter Behnisch bol riadnym profesorom architektúry na Technickej univerzite v Darmstadte (1967 - 1987), od roku 1982 bol členom Akadémie umení v Berlíne, nositeľom mnohých ocenení. Vravel, že ani nevie, koľko vyznamenaní či architektonických cien dostal. Opakovane to bola napríklad Nemecká cena za architektúru. „Ceny sú dôležité pre mojich spolupracovníkov, ktorí sa roky zapodievajú jedným projektom a pre majiteľov objektov. Nie pre mňa," povedal.
Behnischov syn Stefan rozšíril akčný rádius otcových aktivít a popri ateliéri Behnisch & partneri vytvoril pobočku, od roku 1991 s vlastným menom Behnisch Architekten, s kanceláriami aj v Spojených štátoch. Neskôr, po mozgových príhodách, prevzal aj realizácie niekoľkých otcových prác, ktoré uspeli v súťažiach. Značka Behnisch bola žiadaná.
