Návraty do reálsocializmu v českých knihách a filmoch sú časté. Zvykli sme si na pelíškovskú nostalgiu a pupendovský pocit trápnosti, eštebácke svinstvá a disidentské hrdinstvo. Prozaici sa v rozmanitých variáciách venujú láske v časoch totalitnej samoty.
Útly román prekvapí až šokuje. Nerešpektuje zaužívané hranice medzi svetom hrdinov, obetí a vinníkov. Rozprávačka príbehu číta Gottwaldove spisy a verí v krajší život robotníckej triedy. Nesúcití s deťmi väzneného disidenta ani nesympatizuje s undergroundovým vlasáčom. Lepší spoločenský poriadok potrebuje obetavosť všetkých a nekompromisné postoje.
Nebolo to až také zlé?
Je to len hra? Provokácia? Paródia na príbehy mladých budovateľov spravodlivejšieho sveta, ďalšia reinkarnácia Robinsonky z povinného čítania? Alebo výsledok vážneho zamyslenia nad skutočnými víťazmi a outsidermi revolučného zlomu?
Kulisy románového príbehu sú strašidelné. Hrdinovia sa na začiatku presťahujú z dedín zlikvidovaných ťažbou uhlia do socialistického novomesta Krakov, ktoré sa malo presláviť výbornou starostlivosťou o pracujúceho človeka. Naivný projekt skrachoval. Z ukážkového mesta sa stáva apokalyptický panelákový komplex.
Podľa rozprávačky to až také zlé nebolo. „Ztráty na životech nula, nějak se bydlelo a lidi se tu a tam i od srdce zasmáli." Náboženským symbolom sa stala socha bronzového partizána a kozmonauta. A starosti perzekvovaných? „Určitá buzerace podle mě prostě patří k životu."
Novembrová zmena (teda kontrarevolúcia) sa objavuje v príbehu bez veľkej prípravy, je zrazu prítomná v novej kapitole len ako vymenená kulisa. Nepodarenému sídlisku sa nedarí o nič lepšie. Naopak, ľudia sledujú čerstvý kapitalizmus s nechuťou. „Lidi by na strojích času okamžitě odfrčeli do osmdesátejch let a všechny ty mikrovlnky na dálkový ovládání a nákupní koše z Alberta by vyměnili za jedinej rok mírumilovnýho pracovního tempa, víkendů strávenejch doma a sociálních jistot."
Blízky sociálny konflikt
Krakov sa mení na sociálne geto. Závora oddeľuje mesto od rizikového územia Rómov a pochybných existencií. Strážcami občianskeho dobra v meste sa stáva hlavná hrdinka s partiou pionierov organizovaných z detí vietnamských obchodníkov. Šnurovacie topánky pionierov s ťažkými podrážkami asociujú na posledných stranách románu blízky sociálny konflikt, ktorému chýba len povestná iskra. Sociálne sci-fi v druhej časti románu je však prešpekulované, až veľmi umelé.
Je ťažké oslobodiť sa od podozrenia, že autorka píše vlastné krédo. Neprerušovaný prúd rozprávania v hovorovej češtine pôsobí skoro autobiograficky. Pritom je to najlacnejšie vysvetlenie. Kniha, čo vyrušuje, je už len vďaka tomu užitočná. Po malom čitateľskom odpočinku je zrejmé: román nie je obhajobou jednej nepodarenej utópie.
Sen o individuálnej slobode denne prehráva s potrebou organizovaného poriadku ako životnej sily kolektívu. Je to istá podoba občianskeho dobra, vykročenie od sebeckého záujmu. Súčasne však ide o stráženie, a to si zaslúži maximum nedôvery.
