Článok pokračuje pod video reklamou
Aj v časoch, keď najviac pil a vyvádzal, sa Dennis Hopper stíhal venovať aj výtvarnému umeniu. Múzeá to dnes môže zaujímať.
BRATISLAVA. Niežeby mal Dennis Hopper špeciálne vyberaný vkus. Keď napríklad v sedemdesiatych rokoch prijal hlavnú úlohu v austrálskom film Besný pes Morgan, prispel vlastne k rozvíjaniu najpokleslejších žánrov a obskúrnych foriem, ktorým by aj zaradenie do B kategórie lichotilo.
Napriek tomu mal umenie naozaj rád a aj sa v ňom vyznal. Už teraz, dve mesiace po jeho smrti, vystavili v losangeleskom múzeu moderného umenia to, čo stíhal vytvoriť popri hraní a režírovaní. Maľby, sochy, grafity, fotografie mladého Newmana či Warhola.
Na kresle smrti
V osemdesiatych rokoch, keď potreboval denne tri gramy kokaínu, dve fľaše rumu a mnoho litrov piva, trpel Hopper paranojou a veril, že ho raz zabije mafia. Vravel, že v podstate len urýchľoval udalosti, keď na diaľničnom obchvate v Houstone pripravil číslo s názvom Ruská samovražda na kresle smrti.
Spočívalo v tom, že zaliezol do kartónovej rakvy obloženej dynamitom a čakal na výbuch. Keďže pokus sa skončil bez poškodenia zdravia, niektorí kritici umenia (a najmä Hopper sám) ho neskôr zaradili do kategórie umeleckých happeningov.
Mohlo by sa zdať, že nespútaný Hopper musel len niečo činiť, keďže bol alkoholik a producenti s ním vtedy nechceli uzatvárať zmluvy. Napriek tomu v tom období pre neho úvahy o umení neboli žiadnym momentálnym ošiaľom.
Kým sa preslávili
K nim ho priviedol kamarát James Dean, s ktorým sa stretol už v 50. rokoch. On mu povedal, že nestačí sledovať, študovať a napodobňovať klasikov. Vďaka nemu pochopil, že musí najmä hľadať sám.
Ako fanúšik výtvarného umenia vystupuje aj v dokumente s názvom Dennis Hopper: Tvor alebo zomri. Dopadlo to tak, ako to neraz dopadne, keď sa rozhovorí o modernom umení - takmer nič mu nebolo rozumieť. No, možno je ešte priskoro a pochopíme až neskôr. Z pohľadu na jeho steny v dome však bolo zrejmé, že bol predvídavým zberateľom a že vedel odhadnúť talent. „Zbieral som diela, ktoré som sám túžil urobiť, a fotil som tých umelcov, u ktorých som predpokladal, že v histórii umenia raz budú niečo znamenať," vravel.
Mal záujem o prvé reklamné návrhy Andyho Warhola, už keď vznikali, jeden z nich si vraj kúpil za sedemdesiatpäť dolárov. Svoj portrét dal zas namaľovať Julianovi Schnabelovi, ešte skôr, ako sa stal Schnabel aj režisérom a preslávil sa filmami Basquiat, Kým sa zotmie alebo Skafander a motýľ.
Ponuka za milión
Je teda možné, že kým kiná budú donekonečna hrávať filmy z najlepšej Hopperovej éry, Easy Rider alebo Apocalypse Now, svetové múzeá budú hľadať v jeho výtvarnej zbierke. Talenty sa bleskovo zjavovali a odchádzali, on sám až nad tým žasol. Stávalo sa mu to napríklad pred obrazom mladého Jeana-Michela Basquiata, ktorý mu visel v salóne. Hovoril: „Toto dielo som kúpil za sedemnásťtisíc dolárov tri mesiace pred Basquiatovou smrťou. Vzápätí mi zaň ponúkali milión. Neuveriteľné, ako sa veci vyvíjajú."
