Obvykle to býva tak, že po dobrom nasleduje lepší a po lepšom najlepší. Lenže život Josefa Škvoreckého sa neriadil gramatickými zvyklosťami, a tak zažil najskôr spoločnosť lepšiu. Potom sa zrazu s miliónmi spoluobčanov ocitol v spoločnosti socialistickej, aby nakoniec dobrovoľne (pravda, dobrovoľne len v kontexte domácich pookupačných perspektív) skončil v spoločnosti exilovej, v ďalekej Kanade.
Josef Škvorecký: Ze života české společnosti.
Plus, Praha 2010.
Tedy dej se k nim
Tie tri etapy tvoria aj štruktúru jeho klasického humoristického diela Ze života české společnosti (zloženého z troch častí Ze života lepší společnosti, Ze života socialistické společnosti a Ze života exilové společnosti).
Je to súbor satiricko-humoristických miniatúr napísaných formou detských či študentských slohových prác a listov a vďaka tomuto autorskému grífu je čitateľovým sprievodcom po desaťročiach, navyše v troch výrazne odlišných prostrediach, stále viac-menej rovnako starý (teda mladý) rozprávač, glosujúci vtipným a dôsledne štylizovaným jazykom dianie okolo seba.
Jeho rolu v tej lepšej, prvorepublikovej spoločnosti, stelesňuje veľkoobchodníkov syn Josef Macháně. Posledná domáca práca z českého jazyka opisuje pohľad tohto žiaka piatej triedy na vzrušenie v rodine zhromaždenej pri rádiu, z ktorého práve vyhlasovali výsledky volieb. Keď zúfalý otec začal kvíliť, že „nyní komunisté banky počnou loupiti a ožebračí lepší lid, vraždíce“, malý Josef mu v najlepšej viere poradí: „Tedy dej se k nim.“
Texty overené divadlom
Hoci kniha vyšla u nás až po roku 1989, návštevníci slávnych pražských text-appealov zo začiatku rokov šesťdesiatych v Redute či v divadielku Paravan mnohé texty z prvých dvoch častí poznali. Škvorecký ich tam vtedy uvádzal spolu s Ivanom Vyskočilom i ďalšími významnými literátmi a divadelníkmi, a práve spomínaná replika „Tedy dej se k nim“ patrila vždy k vrcholom večera.
„Bolo to obdobie asi najväčšieho rozkvetu inotajov,“ spomína Škvorecký. Rovnako zničujúci efekt na bránicu mala napríklad aj veta o tom, že „naše společnost, prolhávajíce sa k pravdě, vzkvétá neustále“. Tá sa však, samozrejme, už týkala budovateľskej éry života v Československu.
"Čitateľovým sprievodcom po desaťročiach je stále viac-menej rovnako starý (teda vlastne mladý) rozprávač."
Nerozumiete Derekovi?
Záverečný diel knihy dopísal autor až v exile, a kým reč hrdinov jeho prvorepublikovej a socialistickej časti je brilantnou zmesou dobového hovorového a spisovného jazyka, vo verbálnom prejave posledného rozprávača Dereka MacHana z ontarijskej školy doviedol Škvorecký kombináciu češtiny a americkej angličtiny k dokonalosti.
„Nahoře na louce, u pajnového lesa, seděl tentvůj a kolegové. Zabili už hodně botlí a byli obviózně omítnuti, a tak o mountiem a o nás nevzali žádnou noticku,“ opisuje Derek situáciu na pikniku, kde predtým všetci „stripovali do tranků a miniskulních plovoucích obleků“, ktoré u dobre živených dám pri sedení takmer zmizli „pod faldy fetu“, takže vyzerali, že sú „bez jediného stehu na sobě, vyjímaje bra, také miniskulní“.
Nečudo, že knihu, potvrdzujúcu Škvoreckého spisovateľskú jedinečnosť a umeleckú mimoriadnosť, potom pre istotu uzatvára amerikánsko-českoslovesník pro čtenáře ignorantní angličtiny.
