Todd Solondz debutoval filmom Strach, úzkosť a depresia a dnes pripúšťa, že starne. Vyplýva to z jeho nádejnejšej novinky Love During Wartime.
BRATISLAVA. Svoje rodné mesto, Livingstone v štáte New Jersey, považoval americký režisér Todd Solondz za najškaredšie miesto na svete, stelesnenie banality a architektonickej ničoty. A potom zistil, že aj zvyšok Štátov je rovnaký. Už v mladosti nedvíhal telefóny, nerád sa fotil, zato veľa chodil do kina a nič sa mu tam nikdy nepáčilo.
V knižke Sex, lži a Hollywood novinár Peter Biskind k jeho výrazným znakom pridáva retro oblečenie, nemoderné okuliare, zazeranie a žlté ponožky. Ak k tomu pripočítame názov jeho debutu - Strach, úzkosť a depresia, museli by sme byť veľkí optimisti, keby sme čakali, že jeho nový film bude oslavou života.
Volá sa Love During Wartime (Láska v čase vojny) a je voľným pokračovaním Šťastia, ktoré nakrútil v roku 1998. Názov nech nepletie, Solondz v Šťastí rozprával o pedofilovi Dylanovi Bakerovi, jeho deťoch a manželke. V Love During Wartime sa k týmto postavám vrátil, vymenil ich herecké obsadenie a rozvíja ich životy po tom, čo sa otec-pedofil vrátil z väzenia.
Film mal premiéru už vlani, v júni ho hrali na Art Film feste, v júli v Karlových Varoch a teraz ešte obieha Európu. Do našej kinodistribúcie sa zatiaľ nechystá, ale bude zaujímavé vedieť, akú návštevnosť vo svete mal.
Mládeži neprístupné
Todd Solondz sa medzi americkými režisérmi objavil približne v tom istom čase ako Steven Soderbergh a Quentin Tarantino. Vždy si vyberal rovnako morbídne témy ako bulvárne časopisy, ale nedalo sa odškriepiť, že filmy o nich nakrúca originálne, šarmantné, znepokojivé a v podstate aj humorné. Za Šťastie dostal cenu kritiky v Cannes a bol zaň nominovaný na Zlatý glóbus - ibaže to neznamenalo, že do kín sa dostal bez problémov.
Jeff Bridges, William Hurt aj Gary Sinise odmietli hrať postavu pedofila. Solondz odmietal vystrihnúť najkritickejšie scény a pôvodný distribútor October Films preto aj odstúpil od zmluvy. Niežeby filmu nedrukovali, jeden člen spoločnosti dokonca požičal fotku svojho syna, aby nad ňou hlavná postava mohla v aute onanovať. Len sa báli, že po tom, čo Šťastie označia za neprístupné mládeži do 17 rokov, veľa nezarobia. A naozaj, v knižke Sex, lži a Hollywood sa píše, že film zarobil 3 milióny. Solondzov honorár neprekročil 45-tisíc dolárov.
Pochopiť, či odpúšťať
„Pamätám si, že po Šťastí ľudia vraveli, že postava Dylana Bakera vyvoláva súcit. To sa mi nepáčilo, pretože nemôžem súcitiť s niekým, kto sa takto správa k deťom," vravel Solondz pre denník The Guardian a vysvetľoval, prečo sa k téme vrátil. „Pedofília je hrozná vec, vedome ju odmietame a máme k nej odpor. No hoci je tento muž monštrom, bije v ňom srdce. O tom som uvažoval v Šťastí - a uvažovať vôbec neznamená súcitiť. To som potreboval objasniť."
Love During Wartime mal rozpočet pod päť miliónov dolárov a niektorí kritici spochybňujú zmysel filmu, v ktorom nastane len mierny obsahový posun. Dojmový posun je výraznejší. Solondz s názvom filmu odkazuje na éru po septembri 2001, a naznačuje, že ťaživá atmosféra sa ešte znásobila. Napriek tomu jeho film nabáda skôr k rozmýšľaniu o pochopení a odpúšťaní.
Teórie o obviňovaní a trestaní v ňom slabnú, postavy sa nakoniec musia rozhodnúť podľa srdca. Takže strach, úzkosť a depresiu predsa len nahradilo čosi nežnejšie. Solondz vraví: „Bude to tým, že starnem."
