Marek Ormandík FOTO – ANKA LUPTÁKOVÁ Marek Ormandík: Pútnik, akryl na plátne, 2001
povedal pre SME Marek Ormandík. „Mali s týmto priestorom dobré skúsenosti, a tak som sa rád nechal nahovoriť.“
Kurátor Jiří Olič postavil ťažisko kolekcie na úplne nových obrazoch a kresbách, ktoré neboli na Slovensku zatiaľ vystavené. „Ak sa pozerám na Markove obrazy a kresby, vidím predovšetkým ‘definitívnosť‘ štýlu,“ píše v katalógu Jiří Olič, „ale takú definitívnosť, ktorá sa dlho hľadá a nezametáva za sebou stopy tohto hľadania, lebo aj tie patria do jeho obrazu – pretože obraz, akokoľvek je reálny, je realitou zvláštneho druhu.“
Príbehy bez konca
Marek Ormandík je pútnikom po vlastnom príbehu. Po príbehu, ktorý je maľovaný svetlom, farbou, pamäťou biblických príbehov, ale i túžbou dotknúť sa večnosti. V jeho obrazoch a kresbách akoby sa niekedy zastavil čas. Netlačí na nich ťarcha súčasnosti. Ponúkajú istotu výtvarnej stálice, ktorá spoľahlivo komunikuje so svojím divákom.
Autor raz povedal, že ho zaujímajú témy, ktoré nemajú jasný koniec. Chce, aby obraz nemal jednoznačný výklad. Zaujíma ho napätie, náboj a situácia ako rozuzlenie. „Stále to platí. Som odporcom definitívnych riešení a jednoznačných výkladov,“ hovorí Ormandík. „Neverím na dobrých a zlých. A keď ma aj náhodou prepadne nejaká veľká, všeobjímajúca a dôstojná idea, vždy sa k nej primotá aj trochu irónie – aspoň pre chuť.“
Jeho obrazy nie sú výsledkom životného stresu, ale pokoja. Nestavia sa pred plátno v impulzívnom nasadení. Pred maľovaním listuje v knihe, sústreďuje myšlienky. Marek Ormandík maľuje v labyrinte ľudských prianí svoje túžby, ktoré kolorujú so zničujúcim nasadením. Nepýta sa, kedy dosť. Sivú strednú cestu necháva pre tých, ktorí sa pýtajú, akú farbu má more.
Viete však, akú farbu má ľudský údel? Marek odpovedá cez klasiku – ľudskú figúru. Nehľadá formátové ohraničenie na jej veľkosť. Raz je to intímny príbeh – akási filmová sekvencia, inokedy výpravná freska rozprávajúca neznesiteľne ľahkou rečou. Príbeh o človeku, ktorý nemá na výber. Je totiž odsúdený na slobodu.
„Neviem si pomôcť, vážne témy ma jednoducho zaujímajú,“ hovorí s úsmevom Marek Ormandík. „K veselým obrázkom ma vie dotlačiť iba Renka s Miškom – teda moja drahá rodina.“ Hoci má maľbu rád, už dávno neskúša vyžiť len z umenia. Na to má paralelný život – reklamu.
Umenie v uliciach
Tvorba Marka Ormandíka nie je zatvorená len v galerijných priestoroch. Ako autor plagátov k predstaveniam v Slovenskom národnom divadle vyšiel za svojím divákom aj do ulíc.
„To je pre mňa najkrajšia zákazka, akú som kedy mal. Jednak preto, že forma, na ktorej sme sa dohodli, je veľmi blízka mojej voľnej tvorbe. A tiež preto, že sa mi divadlo páči, mám veľa priateľov a známych z tejto brandže a koniec koncov aj rád pracujem s literárnymi motívmi.
Práve teraz pripravujem plagáty k dvom novým premiéram v Národnom divadle a k medzinárodnému divadelnému festivalu Eurothalia, ktorý bude koncom júna v SND. Teším sa na to. Som veľmi vďačný svojmu kamarátovi a skvelému hercovi Rišovi Stankemu, že ma k tejto práci priviedol.“
Marek Ormandík je členom Ateliér 53. So spoluateliérnikmi Ferom Malíkom, Jankom Fajnorom a kamarátom Oswaldom Macedom už roky plánujú študijnú cestu do Peru. Dúfajú, že im to tento rok vyjde. V júni sa Marek zúčastní výstavy výsledkov minuloročného sympózia v Oravskej galérii v Dolnom Kubíne. Na zimu pripravuje spoločnú výstavu s otcom – sochárom Milanom Ormandíkom v bratislavskej galérii Michalský dvor. A popritom ilustruje poéziu pre vydavateľstvo Modrý Peter, ale aj pre iných. A čo k tomu potrebuje? „Pohár dobre vychladeného Sauternu, k tomu polku bagety, camembert a strapec hrozna. Na zdravie!“
