Z pocty talentovanému hudobníkovi, ktorý zomrel ako dvadsaťročný, sa stal výnimočný večer.
Ten koncert trval tri hodiny, začal sa o pol deviatej uprostred týždňa a polovicu z neho tvorila klasická hudba hraná z nôt. Napriek tomu na jeho konci celá vypredaná sála Mestského divadla v Bratislave stála a dlho tlieskala. Viacej sa však už pridávať nedalo, na festivale Viva Musica! zaznela takmer všetka hudba, ktorá zostala po Marekovi Brezovskom (1974 – 1994).
Večer „revolučnej“ generácie„Dnes večer som dirigoval najlepší orchester a hral v najlepšej kapele, pred najlepším publikom, najkrajšiu muziku... ...ďakujem všetkým....to, čo sme zažili, je na celý život,“ napísal na Facebooku Oskar Rózsa. V stredu to bol do veľkej miery jeho večer. Dirigoval komorný orchester, spieval, zahral si na klavír, na basgitaru aj na bicie.
"Bola to veľmi svojská hudba. Raz živelná, inokedy až dojímavo krásna. Marek Brezovský jej bol plný a stihol jej napísať neuveriteľne veľa."
Nešlo o predvádzanie sa, tak to mohol vnímať len ten, kto nevedel, že s Marekom Brezovským boli spolužiaci a kamaráti a že po jeho predčasnej smrti Rózsa nahral dva albumy s jeho hudbou. Tie tvorili základ stredajšieho večera, ktorý nebol iba obyčajným koncertom, ale vyznel ako manifest jednej generácie. Generácie tridsiatnikov, ktorí prežívali pubertu naraz s nežnou revolúciou.
Po dvadsiatich rokoch sa v takmer pôvodnej zostave zišli muzikanti zo súboru, ktorý vznikol na konzervatóriu a hral skladby Mareka Brezovského. Na pódiu sa objavili aj jeho bývalí spoluhráči z prvej skupiny (basák Marek Minárik a bubeník Michal Kresťanko) a dvaja herci, tiež rovesníci z konzervatória. Robo Roth v prvom vstupe publiku povedal, že bude počúvať hudbu, „ktorá nebola nikdy ničomu a nikomu poddajná“, a v druhej časti pomáhal Rózsovi s vokálmi, Patrik Krebs zase medzi skladbami čítal svojské minipríbehy, ktoré si Brezovský písal popri hudbe.
Klasika, pesničky a drogyPrvú polovicu večera na festivale Viva Musica! znela komorná akustická hudba. Napísal ju na prelome 80. a 90. rokov veľmi talentovaný mladík, ktorý mal klasické vzdelanie, ale zároveň počúval Lou Reeda a množstvo inej rockovej muziky a hlavu mal plnú vlastných nápadov.
Bola to veľmi svojská hudba, raz živelná, inokedy až dojímavo krásna. Bol jej plný, a tak jej stihol napísať neuveriteľne veľa, než si zobral priveľkú dávku heroínu, ktorým sa zbavoval depresie. Sám to povedal, otvorene na kameru, no v čase, keď ešte drogy neboli silnejšie ako on. Na ďalších premietaných záznamoch z archívu Slovenskej televízie už bolo vidno smutné zmeny vo výzore mladého muzikanta. Pripomínal Mariána Vargu, hral na klávesoch a okrem klasiky robil aj pesničky, ale na rozdiel od neho svoje skladateľské nadanie nestihol vybaliť naplno a svoju závislosť nedostal pod kontrolu.
Niekoľko jeho pesničiek dokončil Oskar Rózsa. Sú na albume Hrana (1999), jednej z najzaujímavejších nahrávok, aké u nás vznikli. Jej čaro zafungovalo aj naživo, v podaní kapely poskladanej z Brezovského rovesníkov a mladších muzikantov. Veľa ešte budeme určite počuť o klaviristovi Vladovi Šarišskom, ktorý výborne zvládol pôvodné party, spomenúť treba aj Martina Valihoru za bicími, no všetci muzikanti (vrátane tých, čo mali noty) hrali s veľkým nasadením.
Čistá sila hudbyDalo by sa písať aj o tom, že nazvučenie kapely nebolo dokonalé a stopercentné nebolo ani spievanie, že miestami bolo toho pátosu možno trochu viac, ako muselo, ale veľká muzikálnosť a emocionálny náboj z celého večera prevážili. Oskar Rózsa si nabral na seba viac než dosť, no zvládol to (hoci už o deň neskôr na festivale dirigoval úplne iných muzikantov a úplne inú hudbu).
Keď v stredu večer na záverečný prídavok vyšla na pódium kapela so sláčikármi a spustili skladbu Hrana, nebola to žiadna hra na umenie, ale čistá sila hudby, ktorá doznievala ešte dlho po koncerte. Po Marekovi Brezovskom ticho nezostane.
