Na mexickú tenorovú hviezdu Ramóna Vargasa a americkú sopranistku Joannu Paris sa prišla pozrieť aj slušná zostava bratislavských celebrít, takže vlahý sobotný večer na námestí Eurovei prebiehal ako významná spoločenská show.
Letné obdobie sa vždy nesie v duchu väčšej, či menšej uhorkovej sezóny. Kultúra nie je výnimkou, divadlá i koncertné sály majú prázdniny.
Túto medzeru posledné roky úspešne zapĺňajú hudobné festivaly, v oblasti klasickej hudby sa u nás ako najvýraznejší vyprofiloval letný festival Viva Musica!. Jeho zakladateľ a riaditeľ Matej Drlička v príhovore k návštevníkom sobotňajšieho koncertu uviedol, že existencia jeho festivalu je dôkazom kultúrnosti nášho národa.
Katastrofálne ozvučenie
Program koncertu bol dramaturgicky vcelku vkusne zostavený. Večer príjemne plynul ako kultivovaná nenáročná zábava zložená so známych, a väčšinou nie príliš obohraných árií počnúc Donizettim (Nápoj lásky, Lucia di Lammermoor), cez Catalaniho (La Wally), Masseneta (Werther), Verdiho (Sila osudu, Luisa Miller, Trubadúr, Maškarný bál) a Pucciniho (Tosca, Bohéma).
V medzihrách festivalový orchester uviedol predohry k Viliamovi Tellovi (Rossini), Sile osudu a intermezzo z Pucciniho Manon Lescaut. Ani jedno číslo však nevybočovalo z bežného repertoáru. Nemožno to mať organizátorom za zlé, koncerty pod šírym nebom majú svoje špecifiká. Jedným z nich je aj ozvučenie koncertu. To bolo v prípade Vargasovho koncertu katastrofálne.
Zvuk, ktorý sa z reproduktorov valil do priestoru hľadiska, mal poddimenzovanú výkonnosť, prepálené stredy a preexponované spevácke vstupy na úkor zrozumiteľnosti orchestra. Počúvať tento zvuk nebolo príjemné. Kultivovaná dramaturgia koncertu navyše paradoxne pôsobila trocha cudzorodo.
Vyžaduje totiž elementárnu divácku koncentráciu a tú v priestore námestia Eurovei neustále narúša ruch z nákupného centra a bufetu, permanentne korzujúci diváci i usporiadatelia a extrémne hlučná klimatizácia susediaceho hotela.
Skvelý tenor, slabý soprán
Ramón Vargas sa predstavil v excelentnej forme. Spieval famózne, s dokonalým, nádherným legátom a neobyčajnou dramatickou presvedčivosťou. Jeho farba hlasu je lahodne južanská a príkladne individuálna.
Má cit pre psychologickú dimenziu a jemné odtiene každej postavy, čo sa prejavilo pri všetkých áriách. Vargasov spev je mimoriadne elegantný, hladko plynie, s výnimkou niektorých výšok, ktoré mi pripadali trocha slabé a úzke.
O to kontrastnejšie pôsobil slabý výkon sopranistky Joanny Paris, o ktorej skutočnej kariére sa mi nepodarilo zistiť nič. Iba z festivalového bulletinu som sa dozvedel, že vyhrala súťaž newyorskej Metropolitnej opery, vystupuje v Central Parku a popredných svetových sálach. Jej bezobsažný spev má veľké nedostatky v technike dýchania, nekonzistentné vibráto a piana viac šepká ako spieva.
Festivalový Orchester Viva Musica! pod vedením známeho operného praktika Srboljuba Diniča podal slušný výkon zodpovedajúci charakteru podujatia. Zlé ozvučenie však práve orchestru asi najviac ublížilo.Na záver koncertu odznel prídavok v podobe neodmysliteľného prípitku z Verdiho La Traviaty.
Po ňom ešte nasledovalo prekvapenie: blok mexických piesní, pri ktorých speváka sprevádzal chorvátsky súbor Mariachi Los Caballeros. Diváci odmenili účinkujúcich obligátnymi standing ovations, ktoré bratislavské publikum naučila počas súťaže tancujúcich celebrít nemenovaná televízna stanica sídliaca v „okrese Bratislava - vidiek“.
