„Opäť sa potvrdilo, že verejný priestor je stále vnímaný dosť ideologicky, že ešte nemáme schopnosť nadhľadu a prijatia umeleckého diela ako názoru, o ktorom sa má diskutovať," povedal DALIBOR BAČA o odstránení busty expremiéra Fica spred bratislavského Domu odborov. Jej inštalovaním sa začal výstavný program public-artovej galérie Verejný podstavec. O tom, čo predchádzalo jej vzniku, aj o problematike verejného priestoru vo výtvarnom umení, sme sa s autorom inkriminovanej sochy rozprávali v prítomnosti ďalších členov rovnomenného občianskeho združenia Michalom Moravčíkom a Martinom Piačekom.
Socha vydržala na verejnosti pár hodín, čoskoro ju pracovníci Domu odborov zahalili a na druhý deň ráno zmizla. Rátali ste aj s touto možnosťou?
„Rátali sme so všetkým možným, ale s týmto nie. Že to budú práve oni, ktorí sa začnú tomu brániť. Boli sme si vedomí, že realizácia možno nebude čitateľná hneď na prvý pohľad, bude sa tipovať, kto ju vytvoril, a ten čas sme chceli využiť a pár dní zaznamenávať reakcie."
Vedel Jednotný majetkový fond, majiteľ podstavca, na ktorý ste bustu umiestnili, že pôjde o Roberta Fica?
„Nie, v dohode - stanovisku JMF je, že pôjde o dočasné projekty, ktoré môžu reagovať na pamäť tohto miesta. Možno si neuvedomili riziko. Politická pamäť toho priestoru je výrazná, na nomenklatúrnom piedestáli, ktorý pred viac ako dvadsiatimi rokmi pre komunistického funkcionára Františka Zupku pripravil Ján Kulich, sa vrátila busta súčasného politika, ktorý nedávno presadil na Bratislavskom hrade umiestnenie Svätoplukovej sochy práve od tohto prominentného sochára bývalého režimu."
Ako dlho tam mala byť Ficova socha?
„Tri mesiace. My sme dohodu dodržali, nevystavili sme vec, ktorá by bola vulgárna, propagujúca rasizmus alebo totalitné systémy, a zachovaná bola aj bezpečnosť inštalácie. K porušeniu došlo z ich strany, navyše, odstránením sochy na neznáme miesto vzniklo podozrenie, že došlo k trestnému činu krádeže umeleckého diela."
Je váš dlhodobý projekt zameraný len na politické umenie?
„Nie, priestor dostanú aj iné témy, často osobné. Tú platformu nevytvárame pre seba. Nie sme vo fáze, že sa potrebujeme zviditeľňovať a provokovať, je to nevyhnutná služba, odstrániť biľag hanby verejného priestoru. Máme predstavu, že budeme oslovovať výtvarníkov a vystavené realizácie vzídu zo súťaže. V tomto roku máme rozjednaných ďalších autorov zo zahraničia. Chceme, aby tá iniciatíva bola chápaná ako pozitívne gesto, aj keď vyznieva veľmi kriticky a provokatívne. Snažíme sa doplniť to, čo nám vo verejnom priestore chýba."
Čo vám chýba?
„Kvalitná alternatíva toho, čo tu existuje. Chceme kultivovať verejný priestor. Prezentovať umenie, ktoré je v súvislostiach a núti premýšľať, niekedy trochu dráždi, ale to nie je jeho primárnym cieľom. Pociťujeme trvalý pocit nesúhlasu až hanby, neustále sa tu deje niečo, voči čomu sa treba aktivizovať. Ideálne by bolo dosiahnuť stav, keď okrem atrakcií, gýčov a pamätníkov typu Svätopluka bude existovať aj nejaká alternatíva v rozumnom pomere. Nie sme idealisti, že sa všetko hneď napraví, ale malo by existovať aspoň viac úrovní vytvárania sôch vo verejnom priestore."
Máte aspoň jeden pozitívny príklad súčasnej sochy v Bratislave?
„Je to smutné, ale dobrá je len dočasná inštalácia House Attack od Erwina Wurma na komerčnej budove Strabagu. Chceli by sme do mesta dostať public art aj iného typu, než je tradičná akcia Socha a objekt, iný typ myslenia, témy, reagujúce na problematické záležitosti."
Čo je teda podľa vás hlavným problémom sochy vo verejnom priestore?
„Prekáža nám, že stále pretrváva vnímanie sochy ako prezentácie nejakej aktuálnej moci a jej názoru. Nie je pridanou hodnotou miesta, nemá sama osebe svoj život. Stále je tu požiadavka, aby socha slúžila."
Je to prípad aj Svätopluka?
„Iste, sám osebe nemá význam, len tým, čo nesie. Nie je to socha, ktorá núti k premýšľaniu. Aj monumenty vo verejnom priestore prešli nejakým vývojom, jednou z platných alternatív je ich dočasnosť. Aktualizujú sa, nahradia inou autorskou výpoveďou. Trvať na kamennom večnom pútnickom bode je dnes prekonané. Navyše, pri bode, ktorý mal možno vzniknúť o 200 rokov skôr. No vznikol dnes a pritom vyzerá tak, ako keby bol zle vytvorený aj pred tými dvesto rokmi."
Čoraz viac silnejú hlasy žiadajúce jeho odstránenie, už ho niekto aj zahalil. Ľudia okolo vašej iniciatívy zakryli inú Kulichovu sochu Vítanie pred parlamentom. Niekto môže povedať, že postup voči vami vytvorenej Ficovej buste je to isté, nie?
„Tu išlo o totalitný zásah úradníka. Inštalovanie Ficovej busty bol ohlásený dočasný projekt, ktorý nemal ambíciu stať sa večným dokumentom, totemom. Naopak, Svätopluk vznikol v duchu spomínaného starého chápania sochy ako trvalého ideologického symbolu. Navyše, my nežiadame jeho zničenie, ale bolo by pozitívnym gestom terajšej vlády, keby o ňom otvorila diskusiu, ktorá by viedla k citlivému premiestneniu sochy. My ho nedávame potme preč, chceme len debatu odborníkov."
Odstraňovanie sôch je aktuálnou témou pri nástupe nových politických režimov alebo garnitúr. Niekto je za ich likvidáciu, iný za šetrnejšie riešenia.
„Jednotný model asi neexistuje. Určite nie je riešením odstreľovať nevyhovujúce sochy, každá je predsa svedectvom a produktom doby. Jedným z riešení je skanzen odložených sôch, hoci sa tým stratí genius loci, ku ktorému sa to dielo viaže. A potom je možnosť nechať sochy na svojom mieste, ale urobiť k nim akýsi rodný list s komentárom. Je to vždy na debatu, iné je exponované miesto, ktoré súvisí napríklad so štátnou mocou, napríklad pred Úradom vlády či parlamentom, a iné je dielo zastrčené niekde v parku."
Ako je možné, že v mestách vznikajú sochy, ktoré hyzdia verejný priestor?
„Otázky alternatívy vnímania sochy inak ako trvalého symbolu služby politikom, alebo na druhej strane vznik gýčov, sa na naše prekvapenie dvadsať rokov od pádu totality neriešili. Takto sa vytvoril priestor pre vznik nekvalitných sôch, ktoré sa potichu nainštalovali. Sú tu zvláštne súvislosti, ktoré poukazujú na to, že politici nedávajú priestor ďalším názorom, stále tam pretrvávajú sochári 'majstri' spojení s predchádzajúcim režimom - Berák, Kulich, Bártfay, Račko. Normálne mechanizmy sa vždy dajú nejako obísť. Napríklad Bártfay daruje mestu Andersena, a čo už s ním, tak ho dáme na pešiu zónu."
Je to bludný kruh?
„Áno. Vo všeobecnosti investori, či už zadávajú za štátne, alebo súkromné peniaze, sú nekompetentní, ale pritom sa boja dať si poradiť. Čo je škoda, pretože za tie isté peniaze by sa dala urobiť kvalitná súťaž, prinášajúca prelomové, nadčasové riešenie, niečo, čo by ich 'chválilo ' dlhšie. A keď sa aj vypíše súťaž, tak poslanci, ktorí majú konečné slovo, si predstavujú, že za tri mesiace to tam bude, lebo vtedy potrebujú prestrihnúť pásku. A pritom naťahujú samotné schvaľovanie, takže nakoniec sa pracuje tempom podobným reklamnej agentúre. To obmedzuje množstvo riešení, mnohé sú od začiatku vylúčené z hry. Tá anonymná moc zodpovedných je fascinujúca, možno by bolo dobré zverejniť mená tých, čo majú na svedomí súčasný stav verejného priestoru."
V zahraničí, aspoň v tom najbližšom, je to inak?
„Aspoň jeden príklad. Keď sa vo Viedni pripravoval pamätník holokaustu, oslovili významných autorov, nakoniec ho robila Rachel Whitereadová, ktorá si určila vlastný termín dokončenia, a teda aj tempo. Argumentovala jednoducho tým, že to robí na dlhší čas, do budúcnosti, nielen pre jedno konkrétne výročie. A vznikla vec, za ktorou sa tam oplatí ísť. Alebo v Česku je paralela so Svätoplukom nepredstaviteľná. Hlavný komunistický sochár by určite nedostal miesto na Pražskom hrade, spoločnosť by ani len nepripustila taký nápad. Tam je výtvarné umenie témou, ktorú spoločnosť rieši, je to pre nich ďalšie pole, na ktoré môžu byť hrdí, ktoré dobudúva ich identitu."
Možno dúfať, že to je u nás len taká ranokapitalistická fáza, že raz budú osvietení poslanci, politici, developeri a mecenáši?
„K tomu chce prispieť aj naša iniciatíva. Našťastie, nie sme sami, sú rôzne platformy a skupiny, ktoré sa takto kriticky vyjadrujú, a možno raz dospejeme k nejakému európskemu štandardu. Aby sa nestalo to, čo s Ficovou bustou. Ktovie, kam Fica odviezli, do akého kontextu ho zasa oni posunuli. Je to ich problém, akoby mentálny, ktorý vlastne oni rozkryli pred spoločnosťou a zobrali si ho k sebe. A teraz s ním skryte obcujú."
