Výstava Ildikó Pálovej je jasne čitateľným príbehom. Medzi riadkami má však stále ukrytých veľa písmen.
Názov Raz hore, raz dole má vyjadrovať striedajúce sa životné etapy, pocity Ildikó Pálovej. Sínusoidu jej šťastných a menej pokojných období – neľahké skúsenosti z Nemecka, prácu v Anglicku, liečbu na psychiatrii, vzťah s mužom, narodenie dieťaťa. Pri spätnom obhliadnutí na všetky jej práce nadobudne divák pocit, že sa v názve nezmýlila. Celkom iste by sa však výstava mohla volať aj Na kolotoči.
Kolotoč by pritom nepredstavoval iba prchavý pocit adrenalínu či unáhlenosť, rýchlosť riešení. Práve naopak. Ku kolotoču, ktorý je aj súčasťou jedného z obrazov, musíme prejsť dlhšiu cestu. Kým sa tak stane, musíme zistiť, prečo sme k nemu išli a ako vyzerá cesta, ktorá k nemu vedie. Odpoveď – farebná, je síce sčasti pravdou, ale zďaleka nie úplnou.
Plastická farebnosť
Ildikó Pálová (1982) je absolventkou košickej Katedry výtvarných umení a intermédií. Kurátor Ivan Jančár o nej hovorí ako o „autorke, ktorú nemožno zaradiť k žiadnej skupine, škole či k smeru“. Zároveň ju však trochu prirovnáva k JeanMichelovi Basquiatovi. Pálová tiež využíva nápisy, volí voľnú kompozíciu a perspektívu. Aj tu môže platiť kolotočovské prirovnanie, stále sa totiž pozeráme z rôznych uhlov súčasne. Obrazy sa vďaka prelínaniu vrstiev, výrazných kontúr, ostrých farebných plôch stávajú plastickými.
S pravidelnosťou sa v Pálovej motívoch objavujú kvety, tváre a zvieratá: kone, psy, mačky, vtáky. S tvárami, najmä s tvárou dieťaťa už súvisí „príbehová“ línia, ktorá je v koncepcii výstavy neprehliadnuteľná.
Predzvesť zmeny maliarskeho prístupu jasne cítiť medzi obrazmi Môj svet a Mačky a deti sa rodia. Kým prvý je ešte splynutím, súhrou farebných nálad (ukazuje ženu so zatvorenými očami, v svete koní, jednorožcov a snov), druhý už definuje posun k novým pocitom. Kontrasty farieb sú vyostrené, žena sa pozerá unaveným pohľadom a štetcom v ľavej ruke maľuje sonografický záber na dieťa.
Obrazom Po pôrode, ktorý Pálová začala maľovať koncom tehotenstva a dokončila až s dieťaťom na rukách, sa menia niektoré, dovtedy charakteristické výrazové prostriedky. Kontúry sa zjemňujú, farby sú jasné, veľmi jemné, akoby čerstvo narodené dieťa nechceli zobudiť. Postupne sa mení aj uvoľnená kompozícia a perspektíva, ktorá doteraz, akoby sledovaná z hojdačky, naberala na stabilite.
Prestávka, začiatok či koniec
Obraz troch detí a Otecko so synom si stále zachovávajú farebnú rozmanitosť, ale už usporiadanú. Farby sú uložené vedľa seba, poskladané a vyžehlené v skrini, do ktorej sa na chvíľu pozeráme. Malý, nenápadný nápis Prater nad postavou otca však bdie nad situáciou, hovorí, že tento výjav môže byť iba zastávkou pred ďalšou jazdou.
Po týchto, na prvý pohľad šťastných, vyrovnaných svedectvách prichádza na rad Kolotoč s koníkmi. Tvár dieťaťa a figúry zvierat sa stretávajú spolu, v ostrých jasných farbách. Žena a jej doterajší svet sa spájajú s pozíciou matky. Kolotoč stojaci uprostred je zjavne opustený, zakrpatený, no predsa púta pozornosť. Medzi koňmi v manéži pôsobí ako niečo neprirodzené, umelé, niečo, čo musíme vo svojom živote neustále tolerovať.
Tri menšie formáty plátien pochádzajúce zo staršej tvorby Pálovej, stoja akoby mimo výstavy. Čo tu robia? Majú úplne iný výraz, istú strnulosť, využívajú odlišnú farebnú škálu. Mapa úteku, Hans bez hlavy a portrét bez názvu nie sú žiadnou bodkou, ktorá má dopovedať príbeh autorky (alebo kohokoľvek iného). Sú skôr pozorovateľom, tichou výstrahou bludného kruhu, ktorý sa môže kedykoľvek zopakovať, ak včas nezistíme, že kolotočovania už máme dosť.
