Predstava zúrivého disidenta, nezmieriteľného a zarputilého je ta tam už po prečítaní prvých strán. Zato postrehov má Ludvík Vaculík vo svojej knihe Český snář na štyri ďalšie životy a nielen na svoj jeden. A to na prelome 70. a 80. rokov, keď kniha vznikala, azda ešte ani v druhej polovici svojho života nebol.
Denník vo forme niekedy až príliš osobných zápiskov opisuje život predovšetkým českého disentu, ktorý nebol ani náhodou taký jednoliaty, ako som si myslela. Moja otázka takmer na každej druhej strane knihy znela - ako sa mohla taká malá komunita, ktorú spájali nenávisť k režimu a láska k slobode slova, žrať medzi sebou. A niežeby Vaculík k tomu neprispieval. Na druhej strane je denník fascinujúci a strhujúci, najmä keď viete, ako to pomaly dopadá s Havlom, Dienstbierom, Grušom a množstvom ďalších známych mien, ktoré mnohí objavili až porevolúcii.
