VIEDEŇ, BRATISLAVA. „Umenie je pre každého, chcem, aby sa k nemu dostalo čo najviac ľudí s odlišnými postojmi a názormi,“ hovoril mladý Keith Haring začiatkom 80. rokov, keď v chodbách newyorského metra kreslil kriedou na čierne plochy, ktorými boli prekryté staré reklamné plagáty. Prišiel tam z Pittsburghu, pretože priemyselný dizajn ho nebavil.
Prvé štyri roky z jeho pôsobenia v New Yorku teraz zachytáva výstava vo viedenskej Kunsthalle.
Haringovo „Radiant baby“ pozná vari každý. Menej známe môžu byť videá, poznámkové bloky či plagáty, ktorými zvolával publikum a umelcov do Mudd klubu alebo do Klubu 57 na výstavy, performance, často spojené s čítaním literatúry, keďže sám Haring bol nadšencom Eca, Barthesa či Burroughsa a poézie: „Spadol som do poézie a ona ma úplne prehltla.“
Haring a poézia?
S poéziou spája aj vnímanie, čítanie svojich diel: „Maľby môžu byť poéziou, ak sú čítané ako slová a nie ako obrazy.“ Snažil sa vyjadriť, že aj ním zobrazované objekty, situácie, postavy sú iba symbolmi, metaforami skrytých významov. Akých, to nechával na publikum: „Divák vytvára realitu, význam, koncepciu diela. Ja som iba prostredníkom, ktorý sa snaží dať dokopy nejaké myšlienky.“
Spolu s myšlienkami dával dohromady jasné, pevné línie, spočiatku iba čiary, neskôr ich prepájal so svojimi figúrkami, ľudskými postavami, zvieratami, symbolmi, až úplne splynuli do veľkolepých formátov.
Haring, fascinovaný rýchlosťou pohybu rúk a ich koordináciou, maľoval v tranze, ani k veľkým formátom si nerobil skice a náčrty. Na niekoľko metrov dlhý Matrix sa môžete pozerať aj niekoľko hodín. Sú v ňom stovky príbehov, ktoré sa vynárajú na pozadí „soundtracku pre Haringa“. Skladby Princa, Talking Heads, Patti Smith, Blondie či Michaela Jacksona znejú z malej miestnosti s plátnom, na ktorom sa premietajú Haringove kresby z ulíc New Yorku.
Keď už bol Haring slávny a otvoril si aj vlastný obchod, začali ho obviňovať z komercionalizácie. „Svet hovorí, že to, čo robím, robím iba pre seba. Akokoľvek, svet bude pokračovať a dívať sa na moje diela aj bezo mňa. Práve táto situácia ma teraz zaujíma,“ povedal Haring, keď už vedel, že trpí AIDS.
Musieť maľovať
Nástojčivosť, s akou sa Haring púšťal do maľovania, je fascinujúca. Vidno ju už na prvých videách, kde bez rozmýšľania maľuje svoje obrazce do rytmu niektorej z aktuálnych kapiel newyorskej scény, alebo počas čítania The Circle Play. Obiehal okolo čítajúceho a bez prestávky zamaľováva plochu pod ním.
Na viedenskej výstave je prítomná jeho akútna potreba maľovať, narúšať apatiu, pýtať sa. Na pohovke pred Matrixom leží aj jeho denník. Sú v ňom aj nápady, ktoré mal pár mesiacov pred smrťou: „Nemôžem sa dočkať, kedy opäť začnem. Veľmi chcem ísť späť a pokúsiť sa vyliečiť maľovaním. Myslím, že sa to dá.“
