Zlatým Slávikom sme pohŕdali, lebo šlo o boľševickú a postkomunistickú akciu. Vymysleli ju súdruhovia, aby mohli ovládať robotnícku mládež, tvrdí muzikant a exčlen skupiny Lucie Michal Dvořák.
Na klavíri hráte od útleho detstva. Prišlo to prirodzene?
V mojom prípade čírym násilím. Výchovy v tomto smere sa totiž zhostila babička, ktorá v Alžírsku rozhodla, že musím chodiť na klavír.
Ako ste sa tam ocitli?
Mame som sa narodil, keď mala len osemnásť rokov, a tak, aby si oddýchla, ma v siedmich rokoch poslala do Alžírska, kde dedo s babičkou pracovali ako diplomati. Strávil som tam tri roky.
V čom spočívalo babkino násilie?
V tom, že na moju hru na piano dohliadala s takzvaným karabáčom. Hovorí sa mu aj býkovec, ale v Afrike slúžil na poháňanie tiav. Keď som odmietol hrať, dostal som ním na zadok a bolo. (smiech) Drsné, však? Vďaka otcovi som inklinoval aj k športu, koniec koncov, dnes je podpredsedom nášho olympijského výboru, takže som schizofrenicky lietal od športu k hudbe a naspäť.
Nútené venovanie sa čomukoľvek často vedie k tomu, že dieťa sa v puberte vzbúri a na želania dospelých sa vykašle.
To sa stalo aj mne. Na gymnáziu som jednoducho povedal, že sa musím učiť, preto nemôžem cvičiť. Lenže vo chvíli, keď som sa konečne zbavil ľudovej školy umenia, paradoxne som založil prvú kapelu.
Ak hudba z filmu vytŕča, pre film je to katastrofa
Dlhé obdobie sa venujete filmovej hudbe. Do akej miery v nej môže byť skladateľ kreatívny, keď sa musí konfrontovať s nárokmi režiséra?
To záleží na tom, k akým filmom a režisérom sa dostanete. Ja som mal šťastie. Niektorí mali striktné požiadavky na to, ako má vyzerať výsledok, prípadne mi dali aj referenčnú hudbu, iní mi nechali úplne voľnú ruku.
Tak konkrétne - čo film Amerika od Vladimíra Michálka, ktorý si scenár pripravoval podľa knihy Franza Kafku?
Pri tomto filme som mal šťastie, lebo som v ňom robil zvukára, čiže som bol každý deň na pľaci. S Vladom sme sa dokonca stretávali, už keď písal scenár, takže som videl všetko od začiatku do konca. Robiť hudbu je potom oveľa ľahšie.
Mala by byť filmová hudba taká silná, že si ju človek zapamätá?
Filmová hudba je účelová vec, ale ak človek odchádza z kina, pričom si pamätá najmä muziku, je to zlé. Film by sme totiž mali vnímať ako celok, ako spojený zážitok obrazu a zvukov. V prípade, že hudba akokoľvek vytŕča, je to možno dobré pre jej autora, ale v zásade ide o katastrofu pre film ako taký. Na druhej strane sám zbieram soundracky, pričom mnohé z nich sú hudobnými klenotmi. Zaujmú aj bez filmu.
Napríklad?
Blade Runner, do ktorého robil hudbu Vangelis. Úžasný film, nádherná hudba. Detto platí pre film Hook, kde bol autorom hudby John Williams a mnoho ďalších.
Dá sa v Česku uživiť takouto muzikou?
Určite nie. To by dokonca nešlo, aj keby ste písali hudbu pre každý druhý film, čo u nás vznikne. Navyše ja z tých možno osemnástich snímok ročne považujem za hodnotné možno tri až štyri. Ostatné sú brak.
Zo spolupráce s americkým producentom vznikol paškvil
Najviac peňazí ste zarobili v kapele Lucie. Ako ju dnes s odstupom času hodnotíte?
Po odstránení všetkých negatívnych emócií a zlých vecí, ktoré s tým boli spojené, hranie v nej považujem za najlepšie životné obdobie. Keď máte 15 rokov a zakladáte kapelu, máte niekoľko snov - zahrať si s Rolling Stones, predať veľa albumov a mať plné koncertné sály. Všetko toto sa nám splnilo, ešte aj hranie s Rolling Stones, ktorým sme robili predkapelu na Strahove. Bolo tam 130 tisíc ľudí, Lucie patrila k úplnej špičke, predali sme šialené množstvo CD. Skvelé obdobie. Čo si ešte priať?
Úspech na západe.
Tým, že sme od začiatku spievali výhradne po česky, sme sa doživotne dištancovali od akýchkoľvek šancí na úspech vonku. Jasné, hrali sme v Amerike, ale poznáte to... šlo najmä o také turné pre krajanov a známych, pričom domáci na vás neprídu.
Preto je zaujímavé, koľko kapiel sa vyťahuje, že úspešne hrali v Kanade, USA, v Anglicku a Austrálii, pričom okrem emigrantov a au-pariek na nich nikto neprišiel.
Veď práve, je to smiešne. Bol to síce zážitok, ale z pohľadu hudobného úspechu nič výnimočné. My sme ambície preraziť v zahraničí nikdy nemali.
A čo spolupráca s Davidom Biancom, americkým producentom?
Toho David Koller pozval, keď to už šlo dole vodou, skôr nám však ublížil ako pomohol. Vznikol strašný paškvil, dodnes neviem, či to bola ryba alebo rak. Ešte aj angličtina stála za prd, nikto z chalanov totiž ten jazyk neovládal. Pokojne poviem, že som sa za daný výsledok hanbil. Bolo to šialené, stálo to obrovské peniaze, výsledok bol o ničom. Úspech Lucie bol postavený na netradičnom prístupe k textom aj k hudbe, čiže takéto zmeny nám mohli len uškodiť.
Menila vás sláva?
Nepochybne, tomu sa nevyhne nikto. Kto by tvrdil opak, trepal by nezmysly. Ja som ani nebol lídrom, a pritom som možno rok netušil, čo sa to s nami vlastne deje. Zrazu nás všetci potľapkávali po chrbte, mali sme milión kamarátov, ktorí tvrdili, že sme najúžasnejší, najkrajší a s najlepšími povahami, až nám implantovali pocit, že čoho sa chytíme, to je sväté. Napriek tomu sme sa relatívne držali pri zemi, nikto nevlietol do zásadných problémov s drogami, alkoholom a podobne.
Hovoríte, že zásadných, čiže úlety zjavne boli.
Veď iste. Ak fungujete v tom, že ste v najlepšej kapele republiky, tak sa niet čo čudovať. Výhodou však bolo, že sme veľa cestovali po svete, a tak sme si uvedomovali, že kráľmi sme akurát tak doma. Vošli sme do prvej nemeckej alebo rakúskej dediny, a nikto tam po nás neštekol.
Koľko kšeftov ste hrávali ročne?
Najviac ich bolo tuším v roku 1990. Dokopy až 383, a to počítam aj televízie a podobne. V tom roku sme sa aj prvýkrát rozpadli. Hrali sme snáď všade, kde sa dalo, pomaly v každej stodole, krčme, telocvični, hale... Vrátane Slovenska.
Vy sami ste sa považovali za najlepšiu kapelu?
V našom žánri nepochybne, uvedomovali sme si to. Hudba však nie je beh na 100 metrov, čiže akékoľvek rebríčky sú nezmysel. Ale ak meriate úspech počtom predaných nosičov a vypredané haly či štadióny, tak stopercentne.
Práve Lucie sa však pravidelne odmietala zúčastňovať vyhlasovania rôznych cien typu Zlatý slávik a podobne.
Máte pravdu, ale bol na to dôvod. Pohŕdali sme tým najmä preto, lebo šlo o boľševickú a postkomunistickú akciu. Vymysleli ju nejakí súdruhovia, aby mohli lepšie ovládať robotnícku mládež, a nás to celé sralo.
Tomu rozumiem, ale bavíme sa o časoch po revolúcii.
Pokračovanie tej súťaže po revolúcii bolo do istého času o tom istom, navyše nám prekážali spôsoby hlasovania, ktoré nebol problém obísť, takže to bolo aj skorumpované. Dôkazov o tom bolo mnoho. Takého Karla Gotta však nepodozrievam, jemu treba uznať, že to tu „drtí" celé desaťročia.
Mnohí vašu kritiku zakladali na tom, že neúčasťou pohŕdate fanúšikmi, ktorí za kapelu hlasovali.
Samozrejme, pre tých, čo hlasovali poctivo, sme sa možno zachovali neférovo, a myslia si, že také niečo sa nepatrí. My sme to však cítili inak.
Vy sami ste si niekedy posielali hlasy do súťaží? Na Slovensku bežná vec, kapely si posielajú hlasy dokonca aj do televízií, ktoré vysielajú klipy.
Veď aj u nás. Ale aby sme to robili my? Ježišmária, nebláznite. To mi ani nenapadlo.
Neboli sme hlúpi ako iné kapely, mali sme dobré zmluvy
Dá sa muzikou spoľahlivo uživiť?
Určite, a veľmi slušne. Kto to vie, ten nemá problém. S Lucie sme veľa koncertovali, predávali státisíce albumov, bolo by čudné, ak by sme nezarobili.
Boli ste všetci v kapele milionári?
Určite áno. Mali sme totiž výhodu aj v ďalšej veci - neboli sme hlúpi ako mnohé iné kapely, a vždy sme si dokázali vydupať relatívne slušné zmluvy. Na mnohých ryžovali vydavateľstvá len vďaka tomu, že umelci nevedeli, ako to chodí. A je rozdiel brať za predané CD 3 alebo 14 percent.
Ešte tie peniaze máte?
Investoval som ich a žijem z toho prakticky dodnes. Nikdy som nebol na rýchle a drahé autá, ani na iné radovánky rôznych pracháčov.
Schválne - aké máte auto?
Passat. Je to kombíčko, aby sa mi do neho zmestili nástroje. Drahé autá považujem za nezmysel, to radšej pôjdem na cestu okolo sveta. Moja babička vravela, že rozumne investované peniaze sú tie, ktoré vrazíme do vzdelania a cestovania. Mala pravdu.
Sex, drogy, rokenrol - ako to bolo v Lucie v 90. rokoch?
Prešli sme všetkým, ale v normálnej miere. U nás nikdy nefungovalo, že by sme sa vrhali po dievčatách, ktoré sa nám ponúkali. Pre mňa je dav fanúšičiek zaujímavý, kým som na pódiu. Vo chvíli, ako som dorazil do šatne alebo na hotel, mi bolo z dotieravých dievčat zle. Vo vzťahu žena a chlap mi to vždy prišlo strašne dehonestujúce. To už je potom také asexuálne, že mi to nič nehovorí.
V tomto sme sa inak zhodovali všetci v kapele. Možno medzi Davidom Kollerom a Robertom Kodymom panovala istá rivalita v tom, kto z nich má viac obdivovateliek, ale žeby sa o ženy hádali, to iste nie. (smiech) Sex sme jednoducho mali, ale len vtedy, ak sme zbalili dievča, ktoré nám za to stálo. Nepochybujem pritom, že pozícia chlapa - člena slávnej kapely u žien je oveľa lepšia v porovnaní s tým, kto je u nich „no name".
Spomínate tu obdobné názory členov kapely na rôzne veci, ale Koller sa kdesi vyjadril, že najviac sa hádal práve s vami.
Lenže to boli konštruktívne hádky, nie o nejakých blbostiach. Šlo výhradne o to, aby kapela fungovala, nestagnovala, pričom obaja sme občas mali rôzne predstavy. Niekedy sme boli schopní po sebe vrieskať tak, až nás ostatní podozrievali, že to skončí vraždou. Chvíľu na to sme však fungovali ďalej. Áno, boli to husté výlevy, ale myslím si, že aj vďaka nim sme šli dopredu.
Kodym a P.B.Ch. v takých situáciách mlčali?
P.B.Ch. sa nevyjadroval nikdy k ničomu, vždy robil len to, čo Robert Kodym. Boli to takí bratia v jednom tričku, pričom Robert samotný bol dosť introvertný, až precitlivelý. Nikdy na sebe nedal nič poznať, takže vybuchoval len ojedinele a vždy nečakane. (smiech)
Keď ma z Lucie vyhodili, bolo to strašné
Z Lucie vás nakoniec vyhodili. Prečo?
Osobne som ten vyhadzov nikdy nepochopil. Jednoducho sme sa raz stretli a povedali mi, že už so mnou nechcú hrať.
Aký mali dôvod?
Ten mi nepovedali. Povedal som len, že ok, a šiel preč. Od niekoho som potom počul, že vyhadzov žiadal Robert, od iného, že David, ale to mi je v podstate jedno.
To ste prijali tak chladne?
Kdeže, v mojom vnútri to úplne vrelo.
Boli ste členom úspešnej kapely a zrazu nič. Zrejme nepríjemný pocit.
Strašná chvíľa, ale len vďaka tomu som nakoniec dosiahol iné veci. Zo dňa na deň som mal voľný priestor.
Odvtedy ste si to nevydiskutovali?
Nie.
Ani sa nestretávate?
Nie. Davidovi som bol vlani na výročí svadby, ale hovorili sme spolu možno tri minúty, tam mal iné starosti. S Robertom sme snáď trikrát telefonovali, ale nikdy sme túto vec neriešili.
Cítite dodnes nejakú zášť za ten vyhadzov?
Vôbec. Možno by som neskôr odišiel aj sám. Nie som totiž ten typ človeka, ktorý by chcel poskakovať po pódiu do neviem akého veku. Obdivujem to, ale skončiť by som tak nechcel.
Od istého veku je to nebodaj „šaškárna"?
To ste povedali presne. Na druhej strane som videl hrať Mariána Vargu, a bolo to, napriek jeho veku, úžasné. Poskakovať však pri bigbíte ako dvadsaťročný, keď máte nad šesťdesiat, veď to je smiešne.
Vy by ste už vyhnali z pódií aj Rolling Stones.
Kebyže to tí muzikanti robia ako Rolling Stones, tak ok. Oni sa na žiadnych mladíkov nehrajú, napriek tomu im to znie dobre.
Ako hodnotíte neskoršiu tvorbu Kollera a Kodyma?
Najskôr poviem niečo o nich samotných - na oboch je úžasné, že dokážu skvele drieť, že je za nimi veľký kus poctivej práce. Dnes jednoznačne viem, že sú to kvalitní ľudia, ktorí mi v živote veľakrát pomohli. Keby prišlo na lámanie chleba, vždy by som sa postavil za nich. Sú to moji kamoši, zažil som s nimi veci, ktoré už s nikým nezažijem.
Páčili sa vám napríklad Wanastovi Vjecy?
Hm, v neskorších časoch celkom áno. Ono tieto postranné projekty dosť odľahčovali situáciu v kapele - ja som spravil sedem celovečerných filmov, niektoré s Davidom, niektoré sám, David si urobil sólovku... keby to neexistovalo, zrejme by Lucie skončila oveľa skôr. Na druhej strane je to dôkaz, že vlastne každý z tých chalanov má obrovský potenciál, veď Robert spravil pomimo aj s wanastovkami snáď 20 albumov. To je možno 200 textov, a aj keby z nich napísal len 150, ide o neskutočné číslo. Takých 50 je pritom mimoriadne dobrých.
Čo Kollerova tvorba, trebárs album Nic není nastálo?
Priznám sa, že tú som akosi nepochopil. Pre mňa sú to kostrbaté skladby, ktoré mi nič nehovoria. Vidím tam snahu byť iný, ale výsledok nie je šálka mojej kávy.
Vanessa Mae ma privádza do zúfalstva
Aj vy chcete byť iný - trebárs projektom Vivaldianno, ktorý ste robili s huslistom Jaroslavom Svěceným. Spojili ste klasiku s modernou hudbou, pre niekoho to je však prznenie žánrov.
Také hodnotenie ma nezaujíma. Mne je totiž jedno, že sa mieša klasika s modernou muzikou, dôležité je, aby to pôsobilo na ľudí. Ak to pôsobí dobre, je to v úplnom poriadku. Snažil som sa prearanžovať Vivaldiho originálne a netradične, pričom podľa úspechu u nás aj v zahraničí sa to snáď podarilo.
Na internete som zachytil aj hlášku, že kto je ten Dvořák, že si dovolí siahať na Vivaldiho?
Dvořák je potomkom Antonína Dvořáka, a ten Vivaldimu natrhol zadok. Robím si srandu, hoci v Amerike mi to raz zožrali, takže som mal čo vysvetľovať. (smiech)
Pozrite sa - Vivaldi je výzva. Mne sa páči, hoci dnes je asi najzneužívanejším skladateľom, jeho veci počuť pomaly z každej zvučky. Napríklad jeho úpravy v podaní Vanessy Mae ma privádzajú do zúfalstva, to je už vážne pritiahnuté za vlasy.
Chceli sme to skúsiť inak, v žiadnom prípade sme Vivaldiho neprispôsobovali computerom, ale naopak - tie sa museli podriadiť jemu. Nie sú tam však len syntetizátory, ale aj mnoho skvelých muzikantov z celého sveta.
Spracovali ste Štyri ročné obdobia. Ako?
Snažil som sa umocniť náladu tých skladieb súčasnými hudobnými prostriedkami. Pôvodné aranžmány, teda husľový orchester, čembalo, niekde aj varhany, sme de facto ponechali, k tomu sme priaranžovali nové vrstvy. Pôvodná klasická hudba napríklad nepozná súčasnú basu ani rytmiku. Vďaka nim to však dostalo „gule", ku ktorým sme mohli ďalšími nástrojmi dorábať atmosféru. Keby mal Vivaldi vo svojej dobe k dispozícii dnešné hudobné štúdio, možno by Štyri ročné obdobia zneli podobne ako naše.
Ale možno sa obracia v hrobe.
(smiech) Snáď nie, ale ktovie. My sme ho naozaj nechceli prerábať, len vyjadriť radosť z toho, čo zložil a dať tomu súčasnú formu. Tým, že som cestoval po svete v rámci projektu Pandurango, kde som objavil pre nás úplne neznáme hudobné nástroje, použil som aj tie.
Do krstu albumu ste však okrem Terezy Maxovej namočili aj pražského primátora Pavla Béma, pričom pôvodne tam mal byť Václav Klaus.
Jaroslav Svěcený je priateľom pána prezidenta, a keďže chodí na jeho koncerty, bola to logická ponuka.
Skôr marketing, nie?
Nemyslím si, že o to šlo v tomto prípade, hoci nepopieram, že ak dá na to CD svoj palec prezident republiky, predaju to pomôže. Takto sme však nad tým nepremýšľali.
Ide mi skôr o Béma. Pražský magistrát je skorumpovaná jednotka, o kauzách na ňom by sa dali vyskladať knihy. Nedegraduje taký krstný otec celý projekt?
Rozumiem vám. Hudba by sa s politikou nikdy nemala miešať. Možno to teda nebol najšťastnejší výber, ale politicky sme sa na to nepozerali. Jednoducho nemohol prísť pán Klaus, tak sa pozval prvý náhradník. Pravdu máte v tom, že politika k hudbe jednoducho nepatrí, ale krásne ženy áno.
Najviac nás kritizujú tí, čo klasike nerozumejú
V októbri sa s Vivaldiannom chystáte na Slovensko. Čo tam uvidíme?
Pamätám si, ako ma vždy rozčuľovali výchovné koncerty na školách. Posadiť mladých ľudí do kresiel a chcieť, aby počúvali vážnu hudbu, to je jasná samovražda. Pätnásťročné dieťa sa tomu bude, až na výnimky, vyhýbať, ako sa len dá. Preto sme sa snažili, aby celý koncert zaujal nielen Vivaldim, ale aj sprievodnými vecami, kde sa predstavujú medzinárodní hostia s exotickou hudbou a nástrojmi. Budete tak počuť napríklad bolívijské ľudovky, ku ktorým sú priaranžované barokové sláčiky. K tomu treba pripočítať videoprojekcie a plno ďalších vecí, ktoré sa len ťažko opisujú - jednoducho ich treba vidieť. Ak to stihnem, pokúsim sa nacvičiť aspoň tri nové veci z pripravovaného CD - od Musorgského, Mozarta a snáď nejakého Bacha.
Čím sú pre vás Štyri ročné obdobia?
Mimoriadne uceleným dielom, ktoré sa Vivaldimu naozaj vydarilo. Podľa mňa ide dokonca o najpestrejšie dielo z celej klasiky. Hudba v ňom je veľmi veselá, optimistická, sála z nej energia. To nie je depresia Beethovena, ale číra radosť. Máme dokonca odozvy od fanúšikov, že kým na koncertoch vážnej hudby reálne zaspali, my sme ich úplne prirodzene donútili počúvať bez toho, aby sa čo len chvíľu nudili.
Ako Vivaldianno hodnotili českí kritici?
Ako ktorí. Možno štyri kritiky boli zdrvujúce, ale tie najtvrdšie boli od ľudí, ktorí klasike vôbec nerozumejú. To sú takí pseudointelektuáli, ktorí píšu smiešne, raz o heavymetale, potom o klasike, mysliac si, že rozumejú všetkému. Nespomínam si, že by nás vyslovene napadol niekto z tých, ktorí sa venujú klasike ako takej. U nich je to tak 50 na 50.
S kritikou sme však počítali, lebo ak raz prídete so 150. verziou Štyroch ročných období, ktoré už spracoval snáď každý, tak je logické, že si na vás posvietia. Jaroslav Svěcený, famózny husľový virtuóz, ale napríklad aj gitarista Radim Hladík sú snáď dostatočnou zárukou, že ten projekt sme spravili dobre. Koniec koncov, predali sme viac ako 21 tisíc CD. Zaujímajú sa o to aj v zahraničí, DVD z koncertu videli Francúzi aj Nemci, pričom to chcú kúpiť televízie z oboch krajín. Teraz ideme do Nemecka podpísať zmluvu na predaj CD a koncertné turné, v hre je aj Taliansko a Rusko.
Súťaž o DVD Vivaldianno MMVIII:
Do nedele 15. 8. 2010 do polnoci zašlite na karol.sudor(at)smeonline.sk správnu odpoveď na otázku:
Koľko kšeftov odohrala kapela Lucie v roku 1990?
Zo správnych odpovedí vyžrebujeme jedného výhercu.
Rozhovor bol autorizovaný, Michal Dvořák doplnil niektoré formulácie bez zmeny zmyslu pôvodných odpovedí.
Medzititulky: redakcia
Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu - kliknite.
