Na prípad českého zločinca Jiřího Kajínka a jeho súdny proces má režisér Petr Jákl vlastný názor. Jeho film videlo v Česku za tri dni rekordne veľa divákov.
BRATISLAVA. Petr Jákl je džudista a kaskadér, ktorý stážoval v Hollywoode a naučil sa, ako robiť akčné filmy. Keď so stážovaním skončil, tému na svoj celovečerný debut našiel doma v Česku. Práva na svoj filmový príbeh kúpil od Jiřího Kajínka a zmluvu s ním podpisoval vo väzení.
O prípad Jiřího Kajínka sa zaujíma 65 percent Čechov, najmä odvtedy, čo v roku 2000 zázračne unikol z prísne stráženej väzenskej pevnosti Mírov a päť týždňov sa ukrýval. Takmer 53 percent jeho spoluobčanov verí, že je nevinný, súd ho však od roku 1998 považuje za nájomného vraha, ktorý zabil podnikateľa z Plzne a jeho bodyguarda.
Film Petra Jákla mal pred týždňom premiéru v Prahe, dnes ju má v Bratislave. Do kín sa dostáva v čase, keď minister vnútra v novej českej vláde Radek John pripustil, že sa Kajínkov prípad znovu otvorí. Bolo by vraj dobré ešte raz preskúmať možnosť, že v skutočnosti vraždili policajti, a osvetliť možné dohody medzi políciou a súdmi.
Petr Jákl, režisér
Ešte dokazuje nevinu
„Kajínek? Všade sa teraz o ňom hovorí ako o Jánošíkovi. A pritom, keď bol chlapec, stiahol svojho psa zaživa z kože a jeho hlavu narazil na kôl v plote,“ citovala agentúra ČTK nahnevaného policajta z Heřmanovho Městca neďaleko Kajínkovho rodiska. Výhrady k filmu Petra Jákla boli v Česku podobné a časté.
V kinematografii je celkom bežné, že za námet filmu poslúžil život zločinca a že sa filmový konflikt postaví na tom, že ten zločinec je odporný a zároveň aj trochu zaujímavý. Film Kajínek patrí navyše k tým prípadom, keď hlavnú rolu zahral dobrý a šarmantný herec. Rus Konstantin Lavronenko dostal dokonca pred tromi rokmi cenu pre najlepšieho herca na festivale v Cannes za drámu Vyhnanstvo.
S Jiřím Kajínkom sa stretol a pre Lidové noviny povedal, že jeho príbeh je hodný aj Hollywoodu: „Cítil som jeho obrovskú energiu a zmysel, ktorý svojmu životu dáva. Už dávno mohol prijať niektorý z návrhov, čo mu ponúkali, ale neurobil to. Stále sa snaží dokázať, že je nevinný.“
Režisér Jákl pred premiérou hovoril, že tento film nerešpektuje všetky fakty a naznačoval, že doň zakomponoval vlastný názor na prípad a súdny proces. „Nie je to obhajoba Jiřího Kajínka, ale obžaloba systému,“ povedal. Zaráža ho, v Čechách sa boja svedkovia vypovedať a udivuje ho, že sa skoro žiadna pozornosť nevenovala tomu, kto nájomnú vraždu objednal.
Špeciálne opatrenia
V Česku sa na Kajínka prišlo za prvý víkend pozrieť 119 602 divákov. To je rekordne veľa, taký úspešný nebol ani veľký hit Jana Svěráka Vratné lahve, naň prišlo o dvanásťtisíc ľudí menej. Tvorcovia filmu zorganizovali aj premietanie v letnom kine v autokempe Konopáč pri Prachaticiach, kde Jiří Kajínek vyrastal. Miestni chatári sa vraj naň veľmi tešili, ich obydlia v osemdesiatych rokoch vykrádal.
Dnes sedí vo väzení v Karvinej. Do dvoch týždňov by jedno premietanie mali zariadiť aj tam, preňho a jeho spoluväzňov, píše česká tlačová agentúra. Len treba nachystať špeciálne bezpečnostné opatrenia.
Ak nakrútite film podľa skutočnej udalosti, o reklamu máte postarané. Najmä ak ide o kontroverzné prípady, ako bola vražda Ľudmily Cervanovej, telá na dne Orlickej priehrady či heparínový vrah.
Dnes prichádza do kín kriminálna dráma Kajínek a sfilmovania by sa mal dočkať aj príbeh českého mafiána Františka Mrázka, ktorý bol zavraždený za neobjasnených okolností. Vo filme sa bude volať Vedral. Skutočným kriminálnym prípadom sa venovali aj ďalšie české filmy.
Bolero (2004)
Študentku Ľudmilu Cervanovú zavraždili v roku 1976 v Bratislave a tento prípad vyvoláva dodnes polemiku, štvorica odsúdená za jej vraždu stále hovorí o svojej nevine a o tom, že ich zneužil vtedajší politický režim. Režisér filmu F. A. Brabec je predovšetkým kameraman, čo sa podpísal najmä na farebnom ladení viacerých scén – červená znamená krv, čierna smrť... Dej je situovaný do súčasnej Prahy a vrahmi študentky sú synovia z bohatých rodín. Do vyšetrovania zasahujú ich vplyvní rodičia, ale drevene pôsobiacim policajtom sa napriek tomu prípad podarí vyriešiť. Po filmárskej stránke to nebol žiaden skvost, mal však obrovskú publicitu.
Sametoví vrazi (2005)
Štyri telá nájdené v sudoch na dne Orlickej priehrady poskytli námet pre režiséra Jiřího Svobodu. Kriminálny triler vracajúci sa na začiatok 90. rokov veľmi neprenikol do psychológie postáv, sústredil sa skôr na zabíjanie, akčné scény a sex.
Rozpráva o ľuďoch, ktorí nezvládli prechod od komunizmu ku kapitalizmu a slobodu si vykladajú ako právo robiť úplne čokoľvek. Jeden z vrahov je bývalý policajt, témou filmu je bezbrehé podnikanie a cynizmus, napríklad pri zakladaní „bordýlku pro skopčáky“. Aj tu do práce polície zasahujú styky na vyšších miestach, mafiánski podnikatelia majú kontakty až vo vláde. Trest ich však neminie, čo platí aj v ostatných českých filmoch z tohto obdobia.
Hodinu nevíš... (2009)
Václav Jiráček sa u nás krátko po sebe objavil ako Jánošík a potom heparínový vrah s podivným účesom a ešte podivnejšími zvykmi. Mladý muž sa vo filme Dana Svátka nedostane na medicínu, a tak čiastočne aj z frustrácie pracuje ako ošetrovateľ v nemocnici. Presvedčený o tom, že robí správnu vec, pomáha pacientom na druhý svet, no tieto neriadené eutanázie sa mu rýchle vymknú z rúk. Vraždy pacientov sú pre neho nástrojom pomsty voči lekárovi, ktorého neznáša.
Film, v ktorom sú takmer všetky sestričky krásne, vynikal formálnou exhibíciou, ktorú však niektorí kritici považovali za sterilnú, prehnane používal najmä farebné filtre, takže všetko je príliš zelené. Ocenili však obraz českého zdravotníctva. To z filmu nevyšlo najlepšie nielen preto, že tam ktosi roky vraždil pacientov.
