Keď bola pred pár rokmi v Bratislave výstava Giacomettiho kresieb, IVA MOJŽIŠOVÁ chcela o nej napísať do vtedy ešte existujúceho Domino fóra. Zhoršil sa jej zdravotný stav a ocitla sa v nemocnici, no článok napriek tomu vyšiel. Nadiktovala ho priateľke. Nachádza sa aj v nedávno vydanej antológii jej textov od 60. rokov po súčasnosť a podľa neho dostala celá kniha názov. Lenže autorka s malou esejou nazvanou Giacomettiho smiech? nebola spokojná a prepísala ju. Aj tento rozhovor sa rodil dlho, lebo „Iva“ patrí medzi ľudí, ktorým ešte záleží na presnosti každého slovka.
Od začiatku svojej umeleckohistorickej práce ste sa zaujímali o pramene euroamerického výtvarného umenia 20. storočia, najmä o tie súčasné, z ktorých klíčilo celé, teda aj naše moderné umenie. To však boli nepohodlné témy v Československu 70. rokov.
„Po sovietskej okupácii sa muselo v našom remesle takmer či celkom kolaborovať alebo sa zriecť svojich dovtedajších presvedčení. Ušla sa mi práca na všeobecnej encyklopédii Slovenska, na encyklopédii dramatických umení a na výskume novoobjavených návrhov divadelných dekorácii 18. a 19. storočia v Čaplovičovej knižnici v Dolnom Kubíne. To trvalo až po tú zmenu v roku 1989.“
Obe antológie vyšli po revolúcii, no medzi ich vydaním uplynulo pätnásť rokov. Prečo sa rodili tak dlho?
„Giacomettiho oko som pripravila pred polovicou 90. rokov ako pokus o návrat k prirodzenému písaniu. Veľa vecí som vynechala z obavy, že by už nemuseli byť čitateľné. A Giacomettiho smiech? som doplnila o ďalšie texty, roztratené v rôznych periodikách. Bolo ich dosť a ešte sme na niektoré zabudli. Túžila som tiež po tom, aby knihy slúžili študujúcim mladým ľuďom. Aj preto som nástojila na celistvom, prostom vzhľade a najmä na nízkej cene.“
Vráťme sa ku Giacomettimu. Názvy oboch antológií nesú v názve jeho meno. Čím vás tak oslovil tento švajčiarsky sochár a jeden z najosobitejších umelcov 20. storočia?
„Zažila som jeho prvú veľkú posmrtnú expozíciu v Paríži a odvtedy som už takú sugestívnu výstavu nevidela. Prišla som do Orangerie ráno, keď otvárali a úplne som sa tam zabudla. Prestala som vnímať čas a odchádzala som až keď ma večer zdvorilo vyhodili. Bolo to zázračne nainštalované, tam som zbadala aj ten Giacomettiho smiech. Skoro každá socha – a to nie vždy len tie figuratívne – mala v sebe nejaký druh či náznak úsmevu. Aj niektorí diváci sa usmievali. Ale pozor, o tom smiechu treba hovoriť veľmi obozretne. Nebol to zväčša skutočný úsmev, ale niečo, čo vyžarovalo z očí, ba priam z vnútra, z duše tých sôch. Teda nič také ako na prvý pohľad vnímateľný smiech komikov či humoristov. Asi by sa to najskôr dalo pripodobniť k hudbe, tá tiež nie je natoľko materiálna ako povedzme literatúra alebo divadlo. Sú to zjavy často nenápadné, skryté, možno by sa dalo povedať ako príklad: aj Beethoven sa smial, nielen Mozart.“
Je aj akási nezrozumiteľnosť dôvodom, prečo je v názve knihy otázka?
„Prečo by malo byť umenie zrozumiteľné, keď nás to zasahuje iným spôsobom než je len ratio, len rozum alebo zmysly? To napokon možno platí o celej knihe. Sú tam aj iné témy, o diele našich umelcov, o divadle, fotografii, o bratislavskej Škole umeleckých remesiel, o pôvode umeleckej kritiky... Vcelku sa dá povedať – niečo z našich moderných kultúrnych dejín. Ale vráťme sa ešte k tomu smiechu. Tá téma zaujíma mysliteľov rôzneho druhu od nepamäti. Keď som sa do toho púšťala, netušila som, akú hlavičku som sa odhodlala skočiť. Ten otáznik v názve knihy nie je ani tak pýtaním sa ako skôr pochybovaním o mnohých veciach, od otázok, čo je život, až potiaľ, ako to s tým umením vlastne je, aký má zmysel a na čo nám je písanie o ňom...“
Dnes akoby kritika umenia z našej spoločnosti mizla. Je možné u nás hovoriť o jej kríze?
„Kríza je podľa mňa skôr dobrý stav ako zlý. Preto si myslím, že u nás kríza kritiky nie je. Skôr chýba kritika ako taká, akoby bolo len prostredie bez vášne aj bez výhrad. Česť výnimkám. Ak aj vznikajú publikácie a štúdie, zriedkavo prinášajú niečo nové, neraz sa opakuje to, čo už niekto povedal. No často ide aj o to, že kritici nemajú kam písať.“
Patria odborné texty aj do mienkotvorných periodík, nielen do odborných?
„Tu si skôr položme otázku, čo je odborný text. Prečo by mal byť automaticky nečitateľný pre širokú verejnosť? Aj vedecký text sa môže dobre čítať, ak je čitateľne, pútavo napísaný. No býva to aj naopak. Mnohé texty, ktoré sa snažia byť odbornými, sú nakoniec ničím, po troch vetách ich čitateľ odloží.“
V čom je teda chyba, v kritikoch, ktorí nechcú, alebo nevedia písať takéto texty do novín, alebo je chyba v samotných novinách?
„Myslím, že chyba je na oboch stranách. Z môjho pohľadu však môžem jednoznačne povedať, že nemám pocit, že by sa noviny o kritikov bili. Nemyslím si ani, že by kritika bola nevďačná, ako sa môže zdať. Kedysi, v husákovských rokoch, mala tú smolu, že to dobré, kvalitné umenie bolo pod cenzúrou. Kritici sa vtedy nemali za čo postaviť verejne, nemali za čo bojovať.“
Dnes sa stále nemajú za čo postaviť?
„Majú, presnejšie, mohli by sa mať za čo postaviť. Čudujem sa, že to tak zväčša nie je.“
Nie je vám to ľúto, že má kritika dnes tak málo priestoru?
„Pravdaže je. Aj v Giacomettiho smiechu? je štúdia o kritike, obávam sa však, že si ju sotva kto prečítal.“
Prečo pochybujete?
„Lebo nevidím, že by si z toho niekto všimol nejakú zaujímavú dejinnú skutočnosť a prípadne zbadal paralelu s našou nedávnou minulosťou.“
Bude mať podľa vás ešte slovo kritikov rovnakú hodnotu ako povedzme v 60. rokoch?
„Neviem, či rovnakú, ale musíme veriť, že hodnotu bude mať. Treba nádej. Iba tá však nestačí. Aj v 90. rokoch tu bola kopa nádeje, vtedy len málokto tušil, že materialistický svet sa dostane na rozhodujúci post, namiesto všetkých snov a ideálov.“
Hoci sa vaše antológie zaraďujú medzi odborné publikácie, aj laikom sa čítajú s ľahkosťou. Prečo?
„Ešte počas štúdia som mala pocit, že naše odborné knihy číta len málokto. Nielen preto, ako boli napísané, ale aj z toho dôvodu, že často im chýbala hlbšia poznávacia hodnota. Povedala som si zakrátko: Milá Iva, budeš písať tak, aby v texte bola prítomná neodmysliteľná ’vedecká’ kuchyňa, ale aby nevytŕčala a aby sa to dalo čítať. Aj preto som sa v písaní istý čas, kým sa to dalo, odťahovala od odborného výtvarného života do literárnych časopisov. Nemám skrátka rada ’vedečtinu’. Aj najzložitejšie veci sa dajú povedať jednoducho, príťažlivo, ba aj s humorom. K písaniu patria dva základné elementy – autor a čitateľ. Autor by nemal zabúdať na čitateľa, predvádzať svoju ’učenosť’, ukazovať, ako to on skvele dokáže a čitateľa poslať do čerta.“
Vaše kritiky často pôsobia ako hodnotenia, aj vy sama ich nazývate kritika porozumením. Je práve toto porozumenie cestou, ktorou sa má kritika uberať?
„To je moja cesta, po nej sa mi občas dobre kráča. Cesty kritiky bývajú rôzne, tak ako bývajú rôzni kritici. Raz som na to povedala vetu, ktorá sa hodí aj teraz: Je omylom domnievať sa, že úlohou kritiky je kritizovať. Kritiku môžeme chápať do istej miery napríklad ako oddelenie plevy od zrna. To však nie je jej podstatná úloha. Jej podstata tkvie v dialógu, ktorý prebieha medzi kritikom a dielom, prípadne jeho autorom. Keď kritik príde k dielu, mal by sa zbaviť výsostne odborného pohľadu. Vzdelanie tu nie je na prvom mieste, nastúpiť by malo až neskôr. Najprv by sa na dielo mal kritik pozerať ako očarená duša, tak ako vraví Romain Rolland. Samozrejme, pokiaľ ide o dielo, ktoré ho očarí. Mal by doň prenikať, nechať ho v sebe vytvárať myšlienky, dívať sa naň ako obyčajný človek, snažiť sa pochopiť ho. Remeslo kritika potom spočíva zjednodušene v tom, že nech už vedie ono pochopenie k pozitívnym alebo negatívnym poznatkom, musí ich v prijateľnej forme sprostredkovať čitateľovi.“
Okrem dvoch antológií ste autorkou či spoluautorkou aj iných publikácií, stále plánujete ďalšie. Ktoré presne?
„O plánoch by som nerada hovorila. Je toho viac, ale spomeniem len to, čo už je na ceste, staré takmer ako ja sama. Dokončujem tému Škola umeleckých remesiel. Teraz vychádzajú jednotlivé kapitoly na pokračovanie v časopise Designum s dohodou, že po ukončení celého ’seriálu’ sa vydá kniha. Nechcem však, aby bola príliš hrubá a príliš ťažká. Mám neskromnú ambíciu, aby sa dala čítať aj v posteli.“
Od roku 1995 trpíte vážnou chorobou, prežili ste v živote už veľa zvratov. Čo vás neustále poháňa vpred – oddanosť umeniu?
„Nie, ani by som ten vzťah nenazvala oddanosťou, skôr záujmom. A čo ma poháňa vpred, to je život sám. Nikolaj Alexejevič Nekrasov napísal román Russkije ženščiny, o silných ženách, ktoré dobrovoľne nasledovali svojich mužov, revolučných šľachticov do vyhnanstva na Sibír. Aj my, moja stará mama, mama, sestra, dcéry, nie bez ruskej krvi, sme dosť silné ženy, ktoré sa nedajú len tak ľahko zlomiť. Vieme, ako sa s človekom vie zahrať osud, aj čo je láska. A s ňou to veru nie je také jednoduché. Tak sme sa niekedy smiali samy na sebe. Ale z toho všetkého vychádza zvláštna sila. Ruské, alebo akékoľvek iné ženy majú neraz toľko sily, že je to ťažko uveriť.“
