Kajínek to preháňa s angažovanosťou

Debutovať s filmom, ako je Kajínek, je veľmi riskantné a nezvyčajné. Režisér Petr Jákl si na to trúfol a nedopadlo to zle. Ale mohlo aj lepšie.

Vysoká návštevnosť i frekvencia výskytu v médiách nasvedčujú, že Petr Jákl (mladší) si tému vybral výborne. Podarilo sa mu získať dôveru Kajínkovej právničky a cez ňu i súhlas najslávnejšieho českého väzňa. Našiel spolupracovníkov, ktorí sa sedemnásť rokov týmto prípadom zaoberali, vybavil nakrúcanie vo väzniciach, dohodol sa s vynikajúcimi domácimi i zahraničnými hercami, zohnal peniaze. A tak napokon vysvitlo, že nenájde vhodnejšieho režiséra, než je on sám.

Väčšina českých médií sa po premiére nevenuje hodnoteniu kvalít filmu, ale posudzovaniu, nakoľko zodpovedá pravde, či zavádza, manipuluje, či vznikol na zákazku jednej, alebo druhej strany. Môžu za to tvorcovia. Márne v rozhovoroch vyhlasujú, že mu šlo o analýzu spoločnosti, keď Kajínka vykresľujú ako obeť sprisahania najvyšších kruhov (ktoré zostávajú len naznačené). Apel pred záverečnými titulkami však film už celkom posúva zo sféry zábavy priamo do politiky.

Až príliš autentický

Kriminálne trilery „podľa skutočných udalostí“ o sympatických grázloch likvidovaných mlynom politických a obchodných záujmov, rovnako ako motív spoločenskej paranoje o večných sprisahaniach mocných, sú bežnou súčasťou nielen hollywoodskej produkcie.

O tom, že Jákl sa chce zaradiť do tejto kategórie, svedčí produkciou a distribúciou prízvukované označenie „akčný triler“. Zjavne má tento žáner dobre napozeraný a vnáša do českej kinematografie mnohé jeho postupy. No i tak Kajínek nie je ani akčný, ani triler. Až príliš zdôrazňuje svoju autentickosť i angažovanosť. Nestavia na všeobecne platných hodnotách príznačných pre žáner – sloboda, spravodlivosť, láska, rodina, ale adoruje, vyrába hrdinu, ktorý nesie rovnaké meno ako skutočný odsúdený vrah.

Nesúlad obsahu a formy je základný, no nie jediný problém. Obsadenie kvalitných charakterových hercov zvýrazňuje slabiny scenára aj dialógov, nelogické až hlúpe momenty, miestami násilnú, nejasnú či chýbajúcu motiváciu, inde zbytočné zjednodušovanie.

Konstantin Lavronenko je výrazný dramatický typ, v jeho tvári sa drsnosť snúbi s nostalgiou, sentimentom a smútkom. Jeho výzor výrazne prispieva k pozitívnemu vyzneniu postavy. Tatiana Vilhelmová (občas s veľkými rozpakmi) zápasí s postavou nejasného charakteru i podozrivých motivácií. Poloha drsnej pragmatickej advokátky jej sadne, no zlyháva v citovo vypätých momentoch. Vladimír Dlouhý exceluje nielen pre vďačnosť roly zápornej postavy a svojím nesporným hereckým majstrovstvom, ale i (miestami vari až nevkusne zdôrazňovanou) stigmou pokročilého štádia smrteľnej choroby ako protipólu fyzickým zdravím a silou prekypujúceho Kajínka.

Akčnosť nemusí byť smiešna

Ak je prvý dojem po skončení filmu dobrý, najväčšiu zásluhu na tom má kameraman F. A. Brabec, ktorý vyrobil silný, vysoko štylizovaný obraz zacielený viac na charaktery a spoločenskú atmosféru ako na akciu a napätie. Napriek tomu v jeho videní ani akčné scény nevyznievajú naivne a smiešne! Ešte silnejšia je hudba Václava Noida Bártu, ktorá znesie i hollywoodske kritériá a miestami dominuje i tam, kde by mala len podfarbovať.

Debutujúci režisér nedokázal zladiť jednotlivé zložky už od úrovne námetu. Jeho hlavným prínosom je, že na seba neupozorňuje. A má cit pre prácu kaskadérov, pre fyzicky náročné scény. Viacerým motívom i scénam možno vyčítať formálne nedostatky, absenciu poínt, neuzatvorenosť hraničiacu so zbytočnosťou, no všetko valcujú výkony hercov, kamera, strih a hudba.

Kajínek zďaleka netrpí toľkými neduhmi ako väčšina aktuálnych hraných filmov domáceho pôvodu. No i on chce obhajovať, rehabilitovať, hľadať „pravdivé histórie“ – čo sú funkcie publicistiky alebo dokumentu, nie filmovej zábavy. Využíva žáner akčného kriminálneho trileru na zjednodušovanie a štylizáciu s cieľom manipulovať verejnou mienkou. V divácky vďačnom presviedčaní o tom, že spoločnosť ovládajú temné sily, je taký úspešný, až sám stráca dôveryhodnosť a presvedčivosť.