Názvom kníh (hlavne pri beletrii) neradno veriť. Spisovatelia sú predsa hravými majstrami metafor a symbolov. O čom hovorí Haruki Murakami, keď píše o behaní? Nástraha pripravená naivnému čitateľovi sa nekoná. On vážne píše o behaní. Deliaca čiara medzi manažérmi, ktorí sa na brehu Dunaja usilujú odbúrať stres a milovníkmi kvalitnej literatúry nemusí byť večná.
Beh má medzi športmi výnimočné miesto: stačia k nemu nohy a pevná zem, je to zaiste šport najstarší. Murakami behanie preferuje, lebo nemá rád kolektívne športy ani súperenie dvojíc, a nechce sa mu technicky zabezpečovať náročnejšie disciplíny. V behu vidí správnu kombináciu jednoduchosti a zmyslu pre životný rytmus.
Spisovateľ behá pravidelne, absolvoval dokonca úctyhodný počet maratónov. Zbierka bežeckých zážitkov a meditácií nie je z núdze cnosť. Sám priznáva, že veľmi dlho otáľal s dokončením tejto knihy a podľa neho to nie je prevratný text. Murakami je však silná obchodná značka a po mnohých úspešných románoch si takýto luxus môže dovoliť. Čitateľská veľkorysosť bude v tomto prípade samozrejmosťou pre všetkých jeho fanúšikov. Tí sa zoznámia s ním ako s človekom z mäsa, kostí – a ubolených svalov.
Hlavnou postavou je sám autor – bežec obutý v tretrách priemernej značky, raz na Havaji a inokedy v príprave na bostonský maratón pri rieke Charles. Čitateľ výnimočne zachytí pár okamihov, keď sa Murakami podobá na hrdinov svojich románov. Pri behu mu v slúchadlách znie rock alebo džez. S murakamovským pokojom sa nerozpakuje viacnásobne opisovať tie najbanálnejšie veci a rituály.
Rýchly beh neznamená ponáhľať sa. Vyrovnaný rytmus je presným opakom hektického chaosu. Aj tu je Murakami sympatickým rebelom proti prevládajúcej japonskej (a globálnej) mentalite kariérneho úspechu cez vlastnú mŕtvolu.
Reflektuje svoje pocity a starnutie. Vníma odpovede tela na námahu. Beží nielen kilometre do diaľky, ale aj podstatné mikrovzdialenosti do vlastného vnútra. „Běhám možná právě proto, abych dosáhl prázdna. Pořád dál útulným prázdnem domácí výroby, běžím nostalgickým tichem.“
Kniha má aj memoárové časti. Murakami spomína na kariéru majiteľa džezového klubu a na spisovateľské začiatky. S písaním je to podobne ako s behom – človek to musí vnímať ako sebe prirodzenú aktivitu. „Talent vystřyskne sám od sebe, naplní svůj příděl, a pak vyschne a představení končí.“ Okrem talentu sú v hre sústredenie a vytrvalosť. Tak sa aj spisovateľ vyhne „dychovému dlhu“ a nezvládnutému záveru, ktorý znemožní dobeh. Behanie je metaforou samotného života: vždy je podstatou zužitkovať seba samého o niečo efektívnejšie.
Predposledná Murakamiho kniha (najnovší titul 1Q84 ešte nevyšiel v nám dostupnom preklade) je jemnou paródiou na vážnosť literatúry. Takáto hra nikoho neurazí: malé porcie autorovho súkromia spolu s praktickým návodom vytrvalca, to všetko ochutené nenásilnou, ale nie lacnou filozofiou prirodzenosti.
Haruki Murakami: O čem mluvím, když mluvím o běhání
Preklad: Tomáš Jurkovič
Odeon 2010, 176 strán
