Ste držiteľkou prestížneho Fullbrightovho štipendia. Keď ste boli v USA, bol to pre vás kultúrny šok typu „ja som v niečom vyrastala a pritom to je úplne inak"?
Prvýkrát som bola v USA na ročnom pobyte v roku 1995 v Múzeu súčasnej fotografie v Chicagu. Bola to mágia sveta, kde je všetko možné - rok pobytu mi dal viac ako niekoľkoročné štúdium v limitovanom informačnom priestore. Jasné, že rozdiely „tu" a „tam" boli markantné, USA je obrovskou krajinou s množstvom vynikajúcich fotografických inštitúcií. Naše malé teritórium sa nedá porovnávať s takým kolosom. Časom sa rozdiely vymazávajú, intenzívne sa „westernizujeme" v každej oblasti života a internet umožňuje neobmedzenú, dynamickú komunikáciu s celým svetom.
Medzi komerciou a umením zúri desaťročia v hudbe či vo filme neľútostný boj, ktorý len v niektorých prípadoch ustáva. Ako je to v modernej fotografii?
Komerčná a nekomerčná fotografia sú úplne zlučiteľné, a to aj u jedného autora - bez komerčnej časti tvorby by nemohla vyrásť voľná, pretože časy štedrých tvorivých štipendií sú za nami. Komerčná stránka podporuje nekomerčnú a naopak. Druhá vec sú výstavné siene a prísne koncipované výtvarné projekty - tam už komerčné a nekomerčné oddeľujeme, robíme predsa „umenie".
Konzervatívci tvrdia, že digitálne prístroje zabíjajú fotku. Aký je váš názor?
Nie je to tak. Digitál otvára pre fotografiu nové možnosti, pre profesionálov, amatérov aj bežných „albumárov". Súčasnosť je preplnená obrazmi, fotí takmer každý. Polemika medzi profesionálmi a amatérmi tu však bola vždy. Aj klasická chemická fotografia prešla vývojom, od camery obscury po farebnú fotografiu. A pritom sa určite našli konzervatívci, pochybujúci o hodnotách, ktoré priniesla. Tak je to aj dnes. Pre bežného človeka digitál umožňuje rýchlo nasnímať a archivovať denníky - spomienky do albumov. Väčšinu digitálnych fotografií, ktoré putujú blogmi a stránkami, ich autori vôbec nepovažujú za nejaké dielo, slúžia len na pripomenutie zážitku. Je to vizuálna správa. Žiadna spravodajská fotka alebo nebodaj umenie. Keby tieto možnosti boli v 50. rokoch s klasickými fotoaparátmi, je situácia úplne rovnaká.
Včera práve skončila vaša Letná fotografická škola. Pomáhate začiatočníkom aj pokročilým, aby ich fotky boli čo najlepšie. Čo pre vás škola znamená?
Pre mňa je to už dinosaurus - tohto roku máme štrnásty ročník. Chodia sem ľudia z celej Európy a ostatného glóbu, nielen amatéri, ale hlavne študenti umenia a neprofesionálni fotografi. Vedieme triedy s lektormi z celého sveta - po rokoch práce je to solídny súčet. Nie sme kurzom o fotografickej technike, ale o výtvarnom cítení a myslení - slúžia na to aj sprievodné programy, ktoré konfrontujú rôzne tvorivé postupy.
To znie prísne. Vážna škola.
Ale nie, samozrejme, je to tvorivá žúrka, maratón tvorivosti s perfektnou atmosférou v celom meste. V každom prípade trvám na tom, aby bola akcia dobre zorganizovaná - vyplýva z toho spokojnosť všetkých zúčastnených strán.
Ste kurátorkou mnohých výstav. Neprepadnú vás niekedy pochybnosti, či je práve váš názor, aj pri špičkovom zahraničnom vzdelaní, kompetentný?
Niekedy sa pochybnostiam nevyhnete, je to ako pri estetickom súde, kde ste si vedomý, že nemusíte mať pravdu a práve váš subjektívny posudok nemusí byť ten pravý. To isté je pri výbere autorov či fotografií pre výstavy. Na druhej strane sa tejto robote intenzívne venujem už dvadsať rokov, takže prevažujú istota a viera vo vlastný názor. A, pochopiteľne - neúnavné štúdium, teoretické konfrontácie toho, čo sa vo svete deje, ako komunikácia s mladými autormi umožňuje pochopiť a do praxe aplikovať nové trendy.
Pýtam sa preto, lebo porotcovia Czech Press Photo hovorili, že medzi porotou vznikali polemiky a mali na niektoré fotografie diametrálne odlišné názory.
Každý človek prechádza inou formou osobného rastu a inklinuje k niečomu inému. Porota je stále skladačkou osobných náhľadov - z obrovského množstva kvalitnej reportáže alebo dokumentu nemusí vzísť jednotný názor, to by sa priečilo pravidlám tohto sveta. Ale výstava nie je súťaž a kurátor je spoluautorom výstavy. Porotou sú v tomto prípade návštevníci.
Vybudovali ste známy Dom fotografie v Poprade, niekoľko rokov však pôsobíte v Liptovskom Mikuláši. Čo vás viedlo k presunu?
Úplne banálne ekonomické dôvody - nájmy a perspektíva. A potom dôvody profesionálne - od roku 2005 sídlime priamo v krásnom galerijnom priestore, sme opantaní umením. Fotografia so svojou stálou výstavnou sieňou komunikuje so súčasným a historickým výtvarným umením v Liptovskej galérii P. M. Bohúňa. Je to vzácny druh synergie štátnej a neziskovej organizácie a zároveň veľká výzva na generovanie kvalitných programov. Okrem toho sme mali spoločnú minulosť - od roku 2004 sme v Liptovskej galérii realizovali výstavy finálnych prác fotodielní, ako aj väčších fotografických projektov - presťahovať sa bol celkom prirodzený krok k lepšiemu profesionálnemu zázemiu.
Jeden z vašich projektov je celoeurópsky, venovaný pohľadu na odlišné kultúry. O čo vlastne ide?
Oficiálny názov projektu je Európska kultúra očami cudzinca. Princíp je v tom, že osem krajín si vzájomne vymenilo fotografov na autorské stáže. Tí mapovali miestnu kultúru prostredníctvom jedla, stravovania a rituálov okolo jedla a rodiny. Poľský stážista v Grécku sa napríklad venoval bizarnej ozdobe obchodov a reštaurácií rodinnými a náboženskými symbolmi, kým Grék bol fascinovaný poľskou panelákovou socialistickou kultúrou a jedlom, ktoré k tomu patrí. V projekte sú zapojené fotografické organizácie z Talianska, Grécka, zo Španielska, z Fínska, Maďarska, Poľska, Francúzska a zo Slovenska.
S kým ste sa vymieňali vy?
Naším partnerom je Polytechnická univerzita vo Valencii, takže sme si vybrali španielsku fotografku Vanessu Pastorovú, ktorá v Liptovskom Mikuláši a okolí navštívila asi dvadsať rodín a venovala sa portrétu rodiny. V španielskej Valencii bola zasa Petra Cepková, ktorá spracovávala príbehy miestnych a prisťahovaleckých rodín.
Keď sme už pri tom, aký máte vzťah k jedlu vy?
Kuchyňa je pre mňa posvätné rituálne miesto a jedlo je jedným z večných koníčkov. Zlý obed dokáže ovplyvniť pracovný výkon a zvyšok dňa.
Čo vám dáva vašu povestnú energiu?
Bežná horská turistika a bicyklovanie. Jánošíkovým opaskom sú pre mňa hory. Poprad aj Mikuláš ich majú hneď za mestom, takže leto či zima dávajú nekonečné relaxačné možnosti. Fascinuje ma klasické trekovanie s kempovačkou po celom svete - stan je pre mňa najluxusnejšia dovolenková rezidencia. Vždy si uvedomím, ako málo potrebujeme k životu a ako nezmyselne sme obklopení stresom a matériou.
Túto jar ste boli v Nepále - pre turistiku?
Môj dobrý kamarát Ngima Sherpa organizoval charitatívnu výpravu pre montáž solárov v jeho rodnej dedine Damar v nepálskych Himalájach. Niekoľko dní sme kempovali pri komunite Šerpov, žili ich bežný život a vďaka podpore skupiny z Nového Zélandu priniesli do kamenných a drevených chatrčí svetlo - solárne panely. Potom sme mesiac stanovali a pochodovali oblasťou hory Pike, obkolesenej rozprávkovo farebnými rododendrónovými parkami. Budúci rok chcem pripraviť fotografickú dielňu, ktorá by sa venovala práve životu Šerpov.
Nechcete vystavovať?
Fotím si do „šuplíkov", z ktorých je za tie roky veľký sekretár. Fotka je nepísaný príbeh: ten svoj potrebujem usporiadať a pretriediť. Pretože som profesionálne deformovaná, zaraďujem sa do priemernej kategórie „čakateľa", zatiaľ som si nevyčlenila na seba čas. A aj keď som teoretik profesionál, ako fotografka som amatérka, neviem, či by som chcela otvoriť trinástu komnatu a verejne sa obnažiť.
