Palestínsky režisér Elia Suleiman s herečkou Manal Cháderovou.
FOTO - REUTERS
Kanadská herečka arménskeho pôvodu Arsinee Khanijanová a Charles Aznavour pred premietaním filmu Ararat kanadského režiséra egyptského pôvodu Atoma Egoyana. FOTO - TASR/AP
Lenže kto pred masami ľudí ušiel do kinosály, toho čakala konfrontácia s prebiehajúcim konfliktom na Blízkom východe alebo tureckou genocídou Arménov v roku 1915.
Tento ročník Cannes, ktorý sa začal 15. mája a skončí sa v nedeľu večer 26. mája, sľuboval, že bude prekračovať hranice - a to aj naozaj robí.
Najčastejšie prekračuje predovšetkým prah bolesti. Na to, aby ste v rýchlom slede za sebou videli také množstvo filmov, ktoré od sľubného konca vedú k stále hlbšej skaze, potrebujete aj trochu odvahy - od filmu Demonlover Oliviera Assayasa po Bowling for Columbine Michaela Moora.
Opačný únik
Keby ste zo všetkých súťažných filmov videli len prvých tridsať minút, bol by tohtoročný súťažný výber úplným snom. Lenže po prvej polhodinke to pokračuje stále ďalej a čím ďalej to beží, tým väčšmi sa u diváka začnú prejavovať tendencie k opačnému úniku: zakaždým sa teší, keď po záverečných titulkoch z kina zas na chvíľu ujde do nádhernej reality Cannes.
Cez víkend bola na uliciach taká tlačenica, že bolo naozaj ťažké milovať blížneho svojho, pretože ten zväčša práve nemal inú prácu, než stúpať vám po nohách a štuchať lakťami do chrbta. Útočisko sa dalo nájsť v kine a pozrieť si napríklad súťažný film Yadon Ilaheyya (Boží zásah) palestínskeho režiséra Eliu Suleimana. Tento režisér, herec a autor v jednej osobe skúma s fanáziou a rýchlymi pointami latentnú agresivitu v dnešnom Nazarete a Jeruzaleme. Táto jeho hravosť zo všetkého najviac pripomína Jacqua Tatiho. V ten istý deň sa, mimochodom, v Cannes premietala tiež Tatiho klasická komédia Playtime.
Chlapík poprosí iného chlapíka, aby mu odviezol auto. Ten však nie je nadšený. Je to naozaj jeho auto? Aké číslo má na značke? Prvý rozmýšľa. Poodíde z obrazu, zatiaľ čo kamera zastane pri pohľade na čierny asfalt. Počujeme niečí nervózny hlas, začne jačať alarm a muž sa znovu vráti do obrazu a hodí niečo na zem - odmontovanú poznávaciu značku. Vo svete, v ktorom môže byť v každom odstavenom aute bomba, si Suleiman trúfa vyrábať gagy, ktoré potrebujú čas, než sa iskra zažne, pretože prichádzajú okľukou mimo obrazu. Všade je toľko strachu, že aj vtip musí mať pár sekúnd, než vybehne z úkrytu. Bohužiaľ, Suleiman v priebehu filmu čím ďalej, tým viac stráca tento svoj neobvyklý zmysel pre humor a na konci opustí rámec, ktorý si sám stanovil takmer päťminútovou muzikálovou nindža-šou. Už nechce viac štekliť fantáziu diváka, ale zaútočí na jeho zmysly masívnou porciou takzvanej fantasy.
Motýle v igelitke
Okrem filmov v Cannes, ako každý rok, vypukol motýlí problém. Táto nevyhnutná ozdoba pánskeho krku je v Cannes základnou podmienkou, ak máte v pláne dostať sa na niektorú z každodenných premiér. Bez kravaty vás vrátia pri prvej kontrole, ale bez motýlika najneskôr pri druhej. To však nie každý vie. A tak sa tlačenicami predierajú pohotoví predavači s igelitkami plnými týchto krásnych doplnkov, po 15 eur za kus. Niektorým premiérovým divákom sa to nezdá dosť perspektívna investícia, v letku vytiahnu šnúrku z vyčaptanej topánky a uviažu si ju okolo krku, a hneď majú motýlika náhradného. To je Cannes. Dokonalá elegancia, kam oko dovidí - od hlavy až po päty. Fantázia, s ktorou návštevníci prekonávajú nástrahy festivalu, by sa skvele uplatnila aj na plátne.
Režisér Atom Egoyan - v Kanade žijúci Armén a režisér filmov Calendar, The Sweet Hereafter - premenil premiérové kino festivalového paláca, Grand Théatre Lumiere, na najväčšiu poslucháreň ľudovej univerzity na svete. Jeho film Ararat hovorí o arménskom holokauste, ku ktorému došlo na začiatku dvadsiateho storočia vo viacerých rovinách času a reality. Ararat bombarduje diváka so svojím výchovným pátosom celé dve hodiny. Je dobré, že v Cannes dostávajú šancu aj tí, ktorí majú čo povedať nielen ukázať - napríklad falošné motýliky.
