Skúška Slovenskej filharmónie. Na obrázku vpravo je dirigent David Porcelijn. FOTO - SF
Slovenská filharmónia účinkuje dnes večer na medzinárodnom hudobnom festivale Pražská jar. Vzhľadom na to, že svet si tento rok pripomína 120. výročie narodenia hudobného skladateľa Igor Stravinského, rozhodla sa dramaturgia festivalu venovať široký priestor jeho hudbe. Aj na programe koncertu Slovenskej filharmónie sú výlučne diela tohto skladateľa: Variácie in memoriam Aldous Huxley, Husľový koncert in D a Svätenie jari. Koncerty mal pôvodne dirigovať Američan Robert Craft, legendárny Stravinského spolupracovník a priateľ, autor podnetnej knihy rozhovorov s týmto velikánom hudby 20. storočia. Robert Craft svoje účinkovanie, žiaľ, zo zdravotných dôvodov musel odrieknuť a naštudovanie náročného programu bez jedinej zmeny v poslednej chvíli prevzal Holanďan DAVID PORCELIJN, dlhoročný šéfdirigent slávneho Netherlands Dance Theatre, Adelaide a Tasmanian Symphony Orchestra.
Aký je to pocit, prevziať bez zmeny takýto náročný program tri dni pred prvou skúškou?
„Je to pre mňa pomerne jednoduché. Husľový koncert i Svätenie jari som v minulosti už viackrát dirigoval. Variácie boli pre mňa nové, nikdy predtým som ich síce nepočul, ale viem rýchlo študovať. A dôverujem hudobníkom, to je dôležité. Dirigent musí presne vedieť, čo od nich chce. Musia mať pocit, že majú čo povedať. Vždy je ťažké správne odhadnúť situáciu.
Prečo?
„V každom orchestri totiž existujú vynikajúci aj menej vynikajúci hráči, ktorých treba zjednotiť. Je to však v každom prípade výzva. So Slovenskou filharmóniou je príjemné pracovať. Skúšky a aj bratislavský koncert v pondelok mali veľmi dobrú atmosféru.“
Hudba Igora Stravinského je vám nesporne blízka. Je to tak?
„Áno, dirigujem Stravinského pravidelne a veľa som robil jeho hudbu najmä v období, keď som bol baletným dirigentom. S New York City Ballet to bol Agon a ďalšie Stravinského diela v choreografii vtedy už zosnulého Balanchina. Spolupracoval som aj s Jeromom Robbinsom. Diela Igora Stravinského však zaraďujem pravidelne aj do svojich koncertných programov.“
S dirigovaním baletov sa dirigenti väčšinou nechvália. Vy áno?
„Poznáte možno tú slávnu otázku baletného dirigenta adresovanú choreografovi: ‘Želáte si príliš pomalé alebo príliš rýchle tempo?‘ Najťažšie, ale aj najkrajšie, čo som v živote robil, bolo dirigovanie baletu. Osobne možno ani nie som prílišným fanúšikom baletu, ale veľmi obdivujem, čo ľudia na javisku dokážu. Je to fantastické, je to vrcholový šport! A energia, ktorú musia tanečníci každý deň vynakladať - to považujem za priam neuveriteľné. Zaujímalo ma to. Aj hudobníci sa z toho môžu veľa naučiť.“
Spolupracovali ste aj so slávnym choreografom Jiřím Kyliánom?
„Bolo to v období, keď som bol hudobným riaditeľom Netherlands Dance Theatre. Kylián bol úžasne muzikálny choreograf, vždy upozorňoval tanečníkov, aby počúvali hudbu, aby sa nespoliehali na nacvičené automatizmy. Robil som s ním nezabudnuteľnú Stravinského Žalmovú symfóniu, Janáčkovu Symfoniettu - viac ako osemdesiatkrát - a Glagolskú omšu. Pri naštudovaní Glagolskej omše som spolupracoval aj s vynikajúcim Slovenským filharmonickým zborom.“
Aké miesto dávate v koncertných programoch súčasnej hudbe?
„Dirigoval som veľa súčasnej hudby a, žiaľ, nekvalitnej hudby je dosť. Takže programy s výlučne súčasnou hudbou robím iba vtedy, keď som presvedčený, že to bude vzrušujúci zážitok. Na jednej strane si myslím - keďže žijeme v prítomnosti, o ktorej potrebujeme čo najkompletnejšiu informáciu - že uviesť treba aj menej dobré diela, na druhej strane však má publikum mať z koncertu vždy dobrý pocit.“
Myslíte si, že publikum treba vychovávať?
„Nie. Treba mu umožniť, aby mohlo hudbu naplno vychutnať. Niekedy, pri uvedení nového diela, tomu možno pomôcť verbálnym vysvetlením dirigenta alebo skladateľa, poukázaním na pozoruhodné detaily kompozície. Je častou chybou orchestrov všade na svete, že súčasnú hudbu neberú vážne, neskúša sa dosť. Súčasná hudba musí byť perfektne interpretovaná!“
Austrália je pre mnohých ešte neznámou krajinou, Tasmánia dokonca evokuje exotické predstavy. V období vášho pôsobenia na poste šéfdirigenta Tasmanian Symphony Orchestra však na tomto malom - štyristopäťdesiattisícovom ostrove - v hlavnom meste Hobart vyrástla veľká moderná koncertná sála a s orchestrom ste dosiahli mimoriadne úspechy, ktoré vyvrcholili okrem iného aj nahrávkou kompletu Beethovenových symfónií na cédečkach. Ako ste to dosiahli?
„Všetky veľké austrálske orchestre patrili donedávna Austrálskemu rozhlasu ABC. Dnes sú nezávislé a musia aj bojovať o prežitie. Pred asi pätnástimi rokmi bola úroveň väčšiny týchto orchestrov oveľa nižšia ako dnes. V Adelaide aj v Tasmánii, kde som pôsobil najdlhšie, som orchestre razantne prebudovával. Tasmanian Symphony je celkom malý orchester, má iba 47 členov. Pred desiatimi rokmi hrával ešte v starom škaredom kine. Roku 1999 sme v hlavnom meste Hobart otvorili úžasnú novú sálu s prispôsobiteľnou akustikou, skúšobnou sálou pre orchester, modernými šatňami pre hudobníkov. Som spokojný, že sa to podarilo ešte počas môjho pôsobenia. Nahrali sme niekoľko cédečiek, boli sme na zájazde v Číne i Spojených štátoch. S naším orchestrom cestujú na zahraničné zájazdy politici i zástupcovia veľkých podnikov a počas turné prezentujú krajinu a nadväzujú nové kontakty.“
ADRIAN RAJTER
