„Nerozprávam nahlas... Šepkám, takže ma ledva počujú, to je to, prečo mi dôverujú.“
Najväčší finančný podvodník v dejinách Spojených štátov Bernard Madoff vysvetľuje, prečo mu naletelo toľko známych a slávnych ľudí, ktorých obral o úspory, aby nakoniec ako 72-ročný skončil vo väzení. Odsúdili ho na 150 rokov, čo bol najvyšší možný trest.
Jeho slová nie sú jeho vlastnými. Domyslela si ich divadelná autorka Deborah Margolinová. Jej hra Predstavovanie si Madoffa (Imagining Madoff) v menšom americkom divadle Stageworks Hudson neďaleko New Yorku sa stala divadelnou udalosťou amerického leta.
Imagining Madoff má na to všetky predpoklady. Strhujúci príbeh finančného podvodníka je zaujímavý sám osebe, Margolinová ešte zvýšila napätie tým, že do hry, ktorú napokon musela sama cenzurovať, vpísala aj jeho najslávnejšiu obeť. Bol ňou nositeľ Nobelovej ceny mieru Elie Wiesel, ktorý prežil holokaust a jeho svedectvá patria medzi najsilnejšie, aké boli kedy napísané.
Spolu s manželkou prišiel u Madoffa o celoživotné úspory, ako aj o 15 miliónov dolárov z vlastnej nadácie. Dosť dobrý dôvod nazývať Maddofa lotrom, ako ho Wiesel po prepuknutí škandálu skutočne pomenoval.
Dva druhy pekla
Hra mala byť okrem iného rozhovorom medzi dvoma židmi – jeden prežil nacistické peklo a druhý (ako aj sám tvrdí) ho teraz prežíva vo väzení po tom, čo zničil životy svojim priateľom. Morálka verzus chamtivosť, dobro verzus zlo. Wiesela nakoniec v hre neuvidíte. Nahradil ho 80-ročný básnik Solomon Galkin, „pokladník svojej synagógy“, čo prežil koncentračný tábor. Postava sa zmenila, väčšina dialógov ostala.
Margolinovú k zmene postáv prinútil sám Wiesel. Po prečítaní scenára sa jej vyhrážal súdnymi spormi, ak sa v tej „obscénnej a hanlivej hre“ objaví jeho meno. Po mesiacoch sporov preľaknutá ustúpila. Postavu premenovala a namiesto washingtonského židovského divadla Theatre J ho nájdete v Hudsone.
Madoff v ľudskom svetle
Už začiatok hry, ako ako napísal korešpondent Economistu po premiére, je vynikajúci. Madoff sedí vo väzení a nahlas uvažuje v chaotickom monológu: „Koľko židov potrebujete na vymenenie žiarovky? Mám rád tieto žiarovkové vtipy. Neviem, ale vždy som ich mal rád, naozaj ukazujú niečo o tých vymieňačoch a o tom, ako sa na nich pozeráme... Pamätám si lesby. Jedna. To poznáš? Koľko lesieb potrebujete na vymenenie žiarovky? Jednu! A to nie je vtipné! Ha ha! To je fór. Koľko židov. Do riti.“
Bernie, ako svojho podvodníka volali známi, premýšľa vo väzení o svojej súčasnosti, spomína a tiež strávi celú noc s básnikom Galkinom v napínavom rozhovore.
Treťou postavou je jeho tajomníčka, čo odpovedá na nezodpovedné otázky o „zločine, ktorý spáchala, a nevedela o tom“.
Výsledok je podľa reportéra Economistu zaujímavý premyslený experiment, ktorý ukazuje Madoffa v ľudskom svetle. Čo vám však celý čas vŕta v hlave, hoci sa to na scéne neobjaví, je to, čo Wieselovi na tejto hre prekážalo tak, že ju chcel zakázať. Žeby karikatúra ctihodného žida či sexuálne spomienky na koncentračný tábor alebo filozofovanie o Nemcoch?
Rafinovanej hre tak Margolinová chtiac-nechtiac pridala ďalší rozmer a dôvod jej hru vidieť.
