Samostatná výstava minuloročného víťaza Ceny Oskára Čepana prináša sedem veľkoplošných projekcií – portrétov, ktoré môžeme označiť za portréty diagnóz života.
Počas letu do New Yorku na stáž, ktorá bola súčasťou výhry ceny, dočítal knihu Trumana Capoteho. Nasadol do taxíka a zrazu mal pocit, že v jeho príbehu pokračuje on sám. Sedem „veľkých tém“, ktoré objavil v inej literárnej predlohe, si do konca augusta môžete pozrieť v bratislavskej galérii Médium.
„Často reagujem na literárne diela, ale nie sú to žiadne pocty ani reinterpretácie. Skrátka sa mi pod rukami spoja a bolo by hlúpe nepriznať si to,“ hovorí András Cséfalvay.
Názov výstavy Answered Prayers (Vyslyšané modlitby) je požičaný. Truman Capote tak pomenoval svoj posledný, nedokončený román, ktorý bol tiež výpoveďou jeho blízkych alebo vzdialenejších priateľov. Použitý citát svätej Terezy – „Bolo viac sĺz preliatych za modlitby vyslyšané ako za nevyslyšané“ – sa svojím významom spája s tým, čím sa Cséfalvay zaoberal pri koncipovaní inštalácie.
„Zmierenie sa s nejakými očakávaniami a následnými sklamaniami je dôležitou témou celej výstavy. Ale ak to tam náhodou nie je dosť čitateľné, nechcem o tom radšej zbytočne hovoriť,“ vraví s úsmevom. Ani vo videách autor nepovie veľa. Tých niekoľko slov je však veľmi podstatných a jasných.
Veľké témy
Smrť, láska, poézia, politika, spoločnosť, narodenie a rod – mohli aj podľa slov kurátorky Alexandry Kusej naraziť na pátos, opakovanie opakovaného. To, že k žiadnym prázdnym klišé neprišlo, je aj podľa nej dôsledkom schopnosti udržať správnu rovnováhu, čo Cséfalvay predviedol už viackrát. Načo zbytočný ostych a prešľapovanie na mieste. „Nebolo potrebné báť sa tých tém a najmä tváriť sa, že nie sú aktuálne. Stále sa predsa miluje a stále sa zomiera.“
Znenia tém nenájdete napísané čierne na bielom pod jednotlivými videami a dokonca ani priamo v nich, pretože sú často vystrihnuté. „Tie veľké slová som skrátka strihal. Načo by tam malo odznieť láska, stačilo prvé písmeno, potom musí byť každému jasné, čo bude nasledovať,“ hovorí autor.
Čo však bude nasledovať? „Čo bude zajtra? A čo potom? A potom?“ pýta sa Cséfalvayov hlas v jednej z troch miestností. Nevedno, či sa pýta iba on, alebo hovorí aj za osoby, ktoré spovedá. „Hľadal som ľudí, ktorí prešli akousi sínusoidou niektorej témy, takých, ktorí prežili očakávania aj porážky a následné – ľahkovážne povedané – zmierenie.“
Prácu s videami, v ktorých figurujú Anna Daučíková, Lucia Tkáčová, Martin M. Šimečka, Paľo Bellan, Matej Fabian alebo Kristína Saxunová, pochopil Cséfalvay sčasti ako vytváranie portrétov.
„Vnímal som, že tých ľudí skrátka maľujem a ako maliar som do videoinštalácií vkladal veľa vlastných predpokladov, ktoré som o nich mal. Napríklad som vedel, že s Annou Daučíkovou bude zaujímavé hovoriť na tému politika. Ona ju vníma inak, ako by sa predpokladalo. Politika je u nej všetko to, čo dávame o sebe vedieť iným, to, ako sa zapájame do štruktúr tohto sveta. Vlastne som mal pocit, že sme hovorili o všetkom, až napokon vysvitlo, že to všetko je politika,“ hovorí Cséfalvay.
Správny odstup
Priradenie tém k jednotlivým osobám sa po chvíli javí ako nedôležité, navzájom splývajú, akoby boli iba jedinou. Otázky sú dané, teraz potrebujú nájsť adresáta. Šimečkovo „či sa oplatí dnes za niečo zomrieť?“ naráža na podstatu hľadania zmyslu, Bellanovo jediné slovo „a word“ (slovo) je hrou na mačku a myš, Fabian mlčí, v akej úlohe to sme?
Keď stojíme príliš blízko niečej tváre, nemôžeme ju vidieť celú. Vnímame iba detaily, presúvame sa pohľadom z miesta na miesto, čomu zodpovedá výnimočná práca kamery, s ktorou Cséfalvayovi pomohla Martina Slováková. Podobne je to aj so slovami, stačí však odstup a vidíme ich celé „Trpíš akousi zvláštnou melanchóliou. Trpíš predčasne,“ hovorí Cséfalvay vo videu. „Sú to také diagnózy, hovorím ich sebe, ale aj iným,“ priznáva neskôr.
S odpoveďami je však mladý umelec opatrný. „Nemám nárok dávať ľuďom odpovede na otázky. Môžem im dať iba tie otázky. Tak jednoducho povedané – to je vlastne to, čo umenie robí. Nemalo by sa tváriť, že pozná pravdu o svete, rovnako ako sa ja nemôžem tváriť, že svojou prácou nejako pomáham ľudstvu.
Podobne môžeme chápať aj výstavu – nepovie jednotný názor o svete, nepovie celkom ani ten môj, a to je dobré. Treba hľadať ďalej.“ Výstava Vyslyšané modlitby Andrása Cséfalvaya ide správnym smerom. Nachádza diagnózy, no liečiteľné.
