ce na kraji Bratislavy nemá pár týždňov, ale takmer štyridsať rokov. Kniha Rudolfa Slobodu nazvaná až príliš poeticky Láska mala vyjsť už na začiatku sedemdesiatych rokov, nakoniec však vyšla až trinásť rokov po revolúcii a sedem rokov po autorovej smrti.
Aj keď sú to reflexie a postrehy muža tesne po tridsiatke, ťažko v nich nájsť nejaký mladistvý tón či nebodaj entuziazmus, zo zápiskov cítiť typicky dusnú rodinnú atmosféru plnú kriku a hádok, na zozname autorových chorôb a vlastností už vtedy nechýbali nespavosť, agresívnosť k slabším, sadistické sklony či istý druh narcizmu. Namiesto lásky sa v rôznych formách opakuje skôr ubližovanie, aj keď to je zároveň kniha človeka, ktorý sa nebojí snívať. Sloboda je mizantrop, ale našťastie vtipný, napríklad keď rozmýšľa o tom, že rodinný život napĺňa skôr prízemných ľudí, ale on sa chce ráno hodinu zaoberať svojimi snami a žena ho z toho zbytočne vyrušuje.
Otázne je, čo na tejto knihe mohlo tak prekážať normalizačným cenzorom. Sloboda odmietol škrty a dokonca text plánoval zničiť, našťastie sa do toho zamiešala jedna z jeho „obľúbených žien“, Poľka Ewa Mária Hunczu, ktorej rukopis daroval a na svetlo sa znovu vynoril až po revolúcii. Dnes je to opäť ťažko dostupná kniha zrelá na dotlač.
