Spolu so Sinéad O'Connor či s Janou Kirschner si ľudia na Devíne pripomenuli koniec totality. Druhý ročník spomienkovej akcie Pocta slobode bol viac o koncertoch než o morálnych posolstvách.
Hrad Devín je zvláštne miesto. Obklopujú ho dejiny, na ktoré môžeme byť hrdí, aj tie, na ktoré by sme radšej zabudli. Aby sa to nestalo, rozhodli sa minulý rok pri príležitosti dvadsiatich rokov od pádu železnej opony zorganizovať spomienkové koncerty. A v tejto začatej tradícii pokračovať aj tento rok.
Tribute to Freedom: Pocta slobode má pripomínať všetkých, ktorých minulý režim zavraždil pri pokuse dosiahnuť slobodu. Hovorí sa, že slobodu si treba zaslúžiť. Treba si ju vybojovať odvahou obyčajných ľudí.
Slobodu, ktorá príde sama si málokto váži. Možno aj to by mal byť odkaz akcie na hrade, ktorej hudba je iba prostriedkom. Nebol.
Trochu úcty
Kým predchádzajúci rok na minulé zverstvá upozorňovali ľudia ako Marta Kubišova, Vladimír Merta či Jon Anderson (Yes), tento rok organizátori siahli po Jane Kirschner, Dávidovi Kollerovi či Sinéad O'Connor. Koller je síce známy antikomunista, írska speváčka však bojuje skôr za práva žien a týrané a zneužívané deti. Popová speváčka Jana Kirschner zase priznala, že drôty na hraniciach si už nepamätá.
Tento rok sa tak Pocta slobode stala skôr miestom obyčajných koncertov. V takom prípade prekáža o čosi menej, že pri čítaní mien obetí minulej totality ľudia v hľadisku vtipkujú.
Ďalší koncert?
Pri takomto „obyčajnom“ vnímaní akcie predstavila Jana Kirschner, ktorá vystúpila pred meškajúcim Davidom Kollerom, návštevníkom dobrý slovenský pop.
To, čo však robí jej nový album taký úžasný a čo chvíľami predvádzala pred mesiacom na trenčianskej Pohode, teraz nechala doma a zväčša stavila na staršie skladby.
Už pri počúvaní Krajiny roviny sme sa pýtali, ako chce túto šikovnú kombináciu pesničiek a elektroniky Jana hrať. Teraz to bohužiaľ vieme, bez anglického producenta Eddieho Stevensa ju jednoducho nezahrá. Je to škoda, pretože Kirschner by nemusela byť iba dobrou domácou hudobníčkou, mohla by byť konečne hudobníčkou európskeho formátu.
Sinéad O’Connor je zase ikonou istej doby. Do popu osemdesiatych a deväťdesiatych rokov vnášala často kontroverzný názor. Pred dvomi rokmi priniesla táto írska pesničkárka do Ostravy búrku. Tento rok sa oblaky zastavili tesne pred hradným kopcom. Za dva roky sa však zmenila aj samotná speváčka, trochu „stetovatela“. Hoci už nie je tou éterickou bytosťou z minulých desaťročí, stále jej to veľmi dobre spieva. Aj keď platí to, čo platilo už v Ostrave: jej intímna hudba sa hodí skôr do menšieho klubu ako na veľké pódiá.
Poznaná nevyhnutnosť
Dá sa však k Pocte slobode pristupovať takto? Tváriť sa, že je to ďalšia – za 39 eur na bráne trošku predražená – séria koncertov? Že to je letný minifestival?
Ak však po zahraní slávneho O'Connorovej hitu Nothing Compares 2 U, ktorý mimochodom napísal Prince, značná časť publika odíde domov, nasvedčuje to, že väčšina ľudí sem prišla práve pre túto skladbu. V lepšom prípade pre dojem z hudby. Nie pre posolstvá či odkazy. Čosi však ukazovali už prestávky medzi koncertmi, ked na projekcii bežali reklamy partnerov akcie: upútavky na hotely či logo Váhostavu.
Aj napriek týmto, organizátormi zrejme nezapríčineným negatívam, je veľmi dobré, že táto akcia sa už druhý rok odohrala. Je potrebné pripomínať, že na hraniciach sa ešte nedávno umieralo. Len hudba by v takom prípade mala byť druhoradá a návštevníci by na podobné akcie nemali chodiť kvôli starnúcej zahraničnej hviezde.
