v jazyku si dal aj egyptský prekladateľ KHALID EL BILTAGI. Pôvodne vyštudoval bohemistiku, a tak má k slovenčine blízko. Porozprával nám, čo ho v našej literatúre priťahuje.
Ste vyznávačom súfizmu. Čo to znamená?Prekladateľ a pedagóg. Narodil v egyptskom meste Tanda. Študoval bohemistiku na fakulte jazykov Al Alsun Univerzity Ain Shams v Káhire v kombinácii s angličtinou, arabčinou a tlmočníctvom. Po štúdiách pôsobil ako odborný asistent na Katedre slovanských jazykov domovskej univerzity v Káhire. V rokoch 2006 až 2008 bol lektorom arabského jazyka na FiF UK v Bratislave. Je autorom viacerých odborných článkov a statí. Z češtiny do arabčiny preložil román Milana Kunderu Nesmrtelnost, od archeológa a egyptológa Miroslava Vernera knihu Pyramidy tajemství minulosti a antológiu V4 Stories from the heart of Europe. Zo slovenčiny mu vyšiel arabský preklad prózy Mila Urbana Za vyšným mlynom, novela Jána Hrušovského Muž s protézou, Pánsky flám od Rudolfa Slobodu, výber básnickej tvorby Milana Rúfusa či antológia Antona Hykischa Vrahovia. Má dve dcéry, žije s rodinou v Káhire.
Súfizmus predstavuje duchovnú stránku islamského náboženstva, je to islamská mystika. Inšpirovala mnohých tvorcov, filozofov, spisovateľov. Ako každý mystický prúd sústreďuje sa na dušu, čo je v hektickom materiálnom svete veľmi dôležité. Potrebujeme sa mať navzájom radi, odďaľovať sa od fundamentalizmu, neznášanlivosti, poznať sa navzájom, aby sme nežili v zajatí ideológie, v uzavretom priestore.
Tolerancia, láska a osobná skúsenosť, to sú tri veci, na ktorých je súfizmus založený. Vychádza z toho, že hodnoty si človek hľadá v sebe, nemusí nasledovať niekoho iného. Prostriedky sú veľmi jednoduché – odpútať sa od materiálneho sveta a hľadať iné hodnoty. K tomu netreba žiadneho proroka ani reformátora, ale treba poznať samého seba.
Je súfizmus v arabských krajinách rozšírený? Ako ste sa k nemu dostali?
Vyznával ho môj otec aj jeho otec. Chodíme aj na meditačné krúžky.
Začali ste o ňom dokonca písať aj rozhlasový cyklus v slovenčine. Prečo?
Väčšina Slovákov je, pokiaľ viem, nábožensky založená, tak by ich to mohlo zaujímať. Podrobne sa venujem rôznym známym mystikom, ktorí pôsobili v Iráne, Perzii, Iraku, Anatólii, Španielsku, Egypte, Sudáne, Jemene. Snažím sa cez ich tvorbu a filozofiu sledovať vývoj tohto smeru v rôznych oblastiach islamského sveta. Sústreďujem sa na politickú socializáciu tejto mystiky, na rôzne literárne útvary, ktoré splodila, sledujem ju v ľudovej slovesnosti. Hľadal som ju napríklad v Rozprávkach tisíc a jednej noci. Celkovo sledujem jej vývoj od ôsmeho storočia až dodnes, s jej odkazom v súčasnej egyptskej literatúre.
Ako súvisí islamská mystika s inými náboženstvami?
Islamská mystika nesie v sebe kresťanské, židovské, staroegyptské, starogrécke, islamské či čínske duchovné zdroje. Dokonca sa dočítate, že názov sufi pochádza z oblečenia, ktoré kedysi nosili kresťania. Bolo to rúcho z vlny ako symbol skromného života. Súfizmus sa vlastne vznáša nad náboženskou rozličnosťou. Má v sebe obrovskú mieru tolerancie. Hovorí, že vierovyznanie nie je podstatné, lebo všetky náboženstvá sú rovnaké, líši sa iba človek od človeka podľa toho, v akej fáze na ceste k Bohu sa nachádza.
Kde vznikol nápad písať o tom pre Slovenský rozhlas?
V rámci predstavovania Antológie spisovateľov krajín Visegrádskej štvorky sa v roku 2009 predstavili v egyptskej Alexandrii rôzni českí, slovenskí, maďarskí, poľskí autori. Bol medzi nimi aj spisovateľ Karol Horváth, ktorý pracuje v Slovenskom rozhlase. Raz sme si tak ráno sadli na terasu kaviarne na pobreží, dali sme si kávu, vodnú fajku a začali sme hovoriť o tom, čo robím, čo ma zaujíma. Keďže sa už dlho venujem prekladu českej literatúry a posledné tri roky aj slovenskej literatúry do arabčiny, dohodli sme sa, že začneme robiť cyklus rozprávaní o súfizme. Bol som nadšený. Už sa vysielalo deväť častí.
Svadba v Káhire v roku 1989. Početná rodina pochádza z mesta Tanta medzi
Alexandriou a Káhirou, ktoré je zároveň významným centrom súfistov
Čo vás priviedlo k prekladom zo slovenčiny do arabčiny?
Začalo sa to novelou Jána Hrušovského Muž s protézou. Predtým som si zo zvedavosti prelistoval panorámu slovenskej literatúry, kde som sa zoznámil s rôznymi slovenskými autormi rôznych období, ale čo ma chytilo, bola práve táto novela. Niektorí ľudia okolo mňa na Slovensku ani nevedeli, že také dielo existuje.
Čím vás tak zaujalo?
Autor ho písal na konci dvadsiatych rokov minulého storočia. V tom období ešte vládol v slovenskej literatúre realizmus, ale Hrušovského text už hraničil s modernizmom. Bol jedným z prvých slovenských spisovateľov, ktorí písali v duchu modernizmu. V jeho novele, ktorá je denníkom vojaka, vidím veľký význam. Čakal som denníkové zápisky, ale hneď ako som prelistoval úvod, uvidel som pred sebou krásny príbeh, v ktorom nie je ani tak cítiť vojnu, ako skôr človeka, ktorý hľadá sám seba, svoju identitu. Tento motív je v Egypte veľmi aktuálny. Stále riešime dilemu, ktorá sa volá strata identity.
O podobných veciach sa hovorí aj u nás. V akej forme ju cítite?
Keď som na Slovensku, vidí sa mi to jednoduchšie: Slovák má slovenský pôvod, jazyk slovenčinu, hranice krajiny, históriu. V modernom Egypte je pre nás problematické určiť, kto sme. Sme Arabi, Egypťania, Afričania? Čo je náš jazyk? Je to arabčina? Alebo angličtina? Ako nás ovplyvnili invázie cudzích krajín – anglická, francúzska alebo turecká? Hľadanie seba samého je dnes v Egypte veľká dilema.
Napriek vašej prastarej histórii?
Problém je s novšou históriou. Politickú a spoločenskú reguláciu v roku 1952 vníma určitá vrstva egyptskej spoločnosti ako vojenský prevrat, ktorý Egyptu neprospel. Z tých čias pochádza, žiaľ, aj podpora nacionalizmu. Začalo sa to premenovaním krajiny z Egyptského kráľovstva na Egyptskú arabskú republiku. Aj Egypt má svoje hranice, s arabskou kultúrou má spoločné jazyk a náboženstvo, ale to nerobí štát štátom. Krajina je predsa založená na vlastnej histórii, tradíciách, lenže tie sa začali ignorovať.
V školách sa sústredili na nové nacionalistické otázky, učila sa v nich hlavne história Arabov, nie Egypta. Arabské kmene síce v Egypte žili, ale iba na periférii spoločnosti. Nie je to jej základ. Ďalší negatívny vplyv mala takzvaná šesťdňová vojna v roku 1967. Ľudia začali hľadať väčšiu istotu v náboženstve. Ožil fundamentalizmus, a ten pokračuje dodnes. Našťastie, veci sa pohli dopredu a od roku 2011 sa bude meniť dejepis v egyptských školách. Mal by sa viac sústrediť na staroegyptské dynastie a ríše.
O tých sa predtým neučilo?
Toto učivo bolo posunuté na vysoké školy, na strednej to boli len veľmi stručné základné informácie. Je to paradox – celý svet vie, že Egypt má nesmierne bohatú históriu, a my sami si ju nepripomíname. Identita sa dedí, nadväzuje na predošlé generácie a ich zvyky.
Aj z toho pohľadu bol pre vás zaujímavý hrdina Hrušovského novely?
Keď poviedka vyšla v arabčine, nakladateľstvo nečakalo nejaký zvláštny ohlas, ale prišli pozitívne reakcie v podobe viacerých recenzií. Vtedy sa rozbehla aj spolupráca s egyptským rozhlasom, kde sme urobili šesťdielny cyklus o slovenskej a českej literatúre. Chcel by som postupne prekladať reprezentatívne diela slovenských autorov. Egyptské ministerstvo kultúry takéto snahy podporuje. Začal som Timravou, Kukučínom, Milom Urbanom, pokračoval som Jaroslavou Blažkovou či Rudom Slobodom. Od šesťdesiatych rokov dostala slovenská literatúra širšie dimenzie v rámci rôznych literárnych smerov, aj do tých by som sa rád dostal.
Deväťdesiate roky – počas obhajoby titulu Phd., ktorý Khalid získal
na Karlovej univerzite v Prahe. Na snímke vpravo staršia dcérka Mai
Z českej literatúry máte za sebou preklady diel Milana Kunderu. Ako ste reagovali na jeho udavačskú kauzu?
Kundera je veľmi známa osobnosť všade na svete, väčšina jeho diel je preložená do arabčiny. Nevšimol som si, že by otázka jeho minulosti v Egypte niekoho zaujímala. Viem, že tieto veci sa u vás berú úplne inak, ale u nás to nemá takú váhu, podstatné je, že je to vynikajúci spisovateľ a má svoju literárnu filozofiu. Aj spomínaného Hrušovského sa dotýkajú politické pomery. Na nejaký čas prestal v slovenskej literatúre existovať, pretože počas druhej svetovej vojny podporoval slovenský štát.
Prekladáte aj súčasnú slovenskú literatúru?
Zaujali ma vaše ženské autorky, staršie aj mladšie. Prekladal som ich diela do antológie súčasných slovenských spisovateliek. Tá vyjde tento rok v Libanone, sú v nej napríklad Jana Bodnárová, Etela Farkašová, Jana Beňová, Uršula Kovalyk, Verona Šikulová. Keď porovnávam ich tvorbu s tvorbou súčasných spisovateliek píšucich po arabsky, vidím veľký rozdiel.
Ako píšu egyptské spisovateľky?
Poviem vám to prostredníctvom názoru môjho vydavateľa: riešia hlavne otázky, ktoré zaujímajú mužov – teda politické. Píšu napríklad aj o sexe, ale riešia problém akýmsi povrchným spôsobom, z literárnej stránky to často nie je na úrovni.
Prečo je to podľa vás tak?
Do istej miery preto, lebo žena vstúpila do literatúry neskoro. Snaží sa uplatňovať, ale stále je uväznená v mužskom svete. Aby sa cítila rovnocenná, pozerá sa na svet z jeho pohľadu a nesnaží sa vytvárať si svoj vlastný svet. Alebo využíva druhú možnosť vyjadrenia – prekračovať spoločenské tabu. Ak je problém, tak v tomto. Pritom sa berie do úvahy aj realita – do akej miery je spoločnosť tolerantná k ženskej tvorbe a ako ju prijíma.
Treba povedať, že keď sa egyptská spisovateľka pustí do literárnej tvorby a chce v rámci spoločenského kánonu písať, má väčší priestor než žena v Saudskej Arábii, kde vládne kmeňová spoločnosť a tradície ju oveľa viac obmedzujú. Ale napríklad libanonské spisovateľky majú zase väčší priestor než egyptské. V zásade v Egypte nájdete ženské mená, ktoré skutočne ovplyvnili arabskú literatúru. Hlavnou témou autoriek však stále zostávajú politické pomery a búranie tabu.
Napríklad?
Napríklad jedna veľmi známa egyptská spisovateľka a režisérka Inas Digidi – nezahalená, odvážna – nakrútila film Denník slobodnej ženy. Dievča sa v ňom snaží narúšať predsudky a spoločenské pomery cez nadväzovanie náhodných sexuálnych vzťahov. Táto autorka má aj v televízii veľmi populárny program pod názvom Odvážna žena. V ňom často kritizuje, prečo a načo sú ženy zahalené šatkou. Jej hosťami sú rôzne známe celebrity, umelci, s ktorými rieši túto feministickú problematiku.
Diskutuje sa o tejto otázke v Egypte dostatočne?
Egypt síce nemá problém s tým, že žena nemôže chodiť s mužom spolu do práce alebo sedieť vedľa seba na verejnosti, ale je dôležité o tom nahlas diskutovať, a to môže vyvolať nevôľu. Napríklad ďalšia egyptská spisovateľka Nawal Sadawi začala veľmi odvážne riešiť sexuálne vzťahy, náboženské predsudky a vôbec všetky spoločensky zdedené zvyky.
Obvinili ju z narušenia spoločenskej stability a bol na ňu vyvíjaný veľký tlak, dokonca sa s ňou súdili niektoré politické strany, jej tvorbu označovali za nemravnú a obvinili ju, že si neváži náboženský a spoločenský kánon. Musela na nejaký čas krajinu opustiť. O pár rokov sa vrátila a pokračovala. To sú isté vibrácie v egyptskej spoločnosti. Raz je vplyv ortodoxných smerov silnejší, inokedy slabší. Je to taká hra. Lenže práve na úkor literatúry.
Čerstvý vysokoškolský študent Khalid (vpravo dolu) s kamarátmi z rodného
mesta, ktorí ho presvedčili, aby sa prihlásil na káhirskú univerzitu
Ako je to so zahaľovaním žien v Egypte?
Keď to berieme podľa náboženstva, nikto nesmie u nás ženu nútiť, aby bola zahalená. Ale v realite to funguje inak. Ženu samu k tomu nútia rôzne okolnosti. A keď je zahalená, ešte to nemusí znamenať, že je nábožensky založená. Môže to byť v duchu imidžu, ktorý je v súlade s bežnými zvykmi. Tie môžu byť náboženské, ale aj spoločenské. Keď sa spýtate ženy, prečo nosí šatku, tak vám povie, aby ju neotravovali cudzí chlapi alebo aby ľudia vedeli, že je nábožensky založená, prípadne, že je to jej identita, bez šatky si ľudia môžu myslieť, že nie je moslimka. Tento problém mala aj moja dcéra. Je vysokoškolskou študentkou a chodí nezahalená. Raz za ňou prišiel kolega a opýtal sa jej, či je kresťanka. Povedala, že nie je, a to hneď vyvolalo otázku, prečo teda nenosí šatku. A napokon je veľmi dôležitým faktorom móda, obchody ponúkajú lákavé odevy.
Zasahujete vašej dcére do rozhodnutia nezahaľovať sa?
Ak je tam zásah zo strany našej rodiny, tak skôr psychického charakteru, v duchu, že správne vychované dievča má byť zahalené a chrániť sa pred zrakom cudzích mužov. Zvláštne je, že práve ženy staršieho veku – matky, tety či staré matky – tlačia, aby dievčatá z ich rodiny nosili šatku. Dnes v Egypte nosí šatku viac dievčat ako v minulosti, deje sa to hlavne od roku 1967, od vojny.
Z akej rodiny vlastne pochádzate?
Som z veľkej rodiny, ktorá žije v mestečku Tanta, asi na polceste medzi Alexandriou a Káhirou. Tam som sa narodil a absolvoval základnú a strednú školu. Moja mama bola tehotná štrnásťkrát, ale každé druhé dieťa jej zomrelo. Takže sme siedmi súrodenci. Ja som posledný, najmladší. Mám dve dcéry, tá mladšia sa narodila v Prahe počas mojich štúdií, ale žije v Egypte.
Študovali ste bohemistiku. Ako ste sa k nej dostali?
To bola úplná náhoda. Keď sa u nás chcete prihlásiť na vysokú školu, prechádzate bodovým systémom. Ja som chcel pôvodne študovať žurnalistiku v našom meste, ale nedosiahol som potrebný počet, hoci mi chýbalo naozaj málo. Tak som dva mesiace chodil bez dokladov na prednášky. Potom som dostal list od školy, že sa mám zastaviť na študijnom oddelení a dohodnúť sa, kam pôjdem študovať, lebo nelegálne som tam ostať nemohol. Tak som išiel do Káhiry. To bola veľká udalosť.
Prečo?
Bola to moja prvá návšteva Káhiry. Predstavte si, že idete zo Slovenska po prvý raz do Egypta, asi tak nejako som sa cítil. Sedliak ide do obrovského mesta. Smog, ľudia, premávka. Nasadol som na autobus mestskej hromadnej dopravy, ale na tretej zastávke som vystúpil a vrátil som sa domov.
Zľakli ste sa?
Áno. Povedal som si, že zostanem pekne-krásne v našom mestečku a že sa predsa len nejako skúsim dostať na katedru žurnalistiky. Ale potom ma kamaráti z gymnázia z fakulty jazykov v Káhire začali presviedčať, že to bude fajn. že je to škola na úrovni. Vybral som sa teda do Káhiry znova, ale to už vysvitlo, že sa hlásim neskoro, takže mi štúdium vybrali automaticky. Našiel som sa na katedre arabistiky, zrejme preto, že som získal na strednej škole najviac bodov z arabčiny. To som študovať nechcel. Tak som dostal ešte dve možnosti: čínštinu alebo češtinu. Čínštinu som nechcel, a ostala mi čeština.
Vedeli ste o nej niečo?
Absolútne nič. Katedra bohemistiky mala na káhirskej univerzite dlhú prestávku. Fungovala od roku 1954, po štyroch rokoch ju zrušili a obnovili až v roku 1980. Bola to vtedy úplne nová katedra, profesor češtiny sa práve vrátil zo štúdia v Československu. Netušil som, čo to je za krajinu. A hoci som si papiere už vybavil, stále som na štúdium dosť kašľal, radšej som sa angažoval v klube v našom meste, v rámci divadla a podobných aktivít. Po prvom semestri škola poslala rodičom list, že vôbec nechodím na prednášky. Vtedy som sa odhodlal a už od druhého semestra som začal riadne chodiť do školy. V druhom ročníku sa mi čeština dokonca začala páčiť.
Koľko vám trvalo, kým ste sa zorientovali v jazyku?
Bolo to veľmi ťažké, latinskú abecedu síce poznáme a ani rozdiely vo výslovnosti nie sú až také veľké, ale štylistika je celkom iná. Až po roku som začal chápať systém jazyka – sedem pádov, rôzne synonymá, frázy. Keď som si už myslel, že mi to celkom ide, prišiel som v treťom ročníku na pobyt do Prahy a opäť som ničomu nerozumel. Živý jazyk bol úplne iný než ten, čo sme sa učili.
Prichádzali ste už vtedy do kontaktu aj so slovenčinou?
Výnimočne áno. Naši profesori nám niečo dávali čítať aj zo slovenskej literatúry, ale nebolo toho veľa. Program bol zameraný na českú kultúru, literatúru a jazyk. So slovenčinou mám celkom iný príbeh.
Khalid Biltagi a slovenský spisovateľ Karol Horváth na stretnutí
spisovateľov v egyptskej Alexandrii minulý rok. Pri vodnej fajke vznikol
nápad pripravovať pre Slovenský rozhlas cyklus na tému súfizmus.
Aký?
Pôvodne som pôsobil na univerzitách v Prahe a v Káhire. So slovenčinou som sa stretol až v roku 2005, keď som po prvý raz prišiel do Bratislavy. Dostal som ponuku na Filozofickej fakulte, na katedre arabistiky. Začal som tu vyučovať, ale hovoril som po česky. Časom som začal miešať slovenčinu.
Rozumeli ste jej?
Áno. Rozprávam síce s problémami, ale dorozumiem sa dobre. Nie som ešte celkom zvyknutý na intonáciu. Slovenčina sa mi veľmi zapáčila, je to mäkší jazyk ako čeština. Chcel by som ju u nás v Káhire začať vyučovať, preto sa v nej teraz potrebujem zdokonaliť.
Čo sa najnovšie chystáte prekladať?
Zostavujem antológiu slovenských básnikov a prekladám osem poviedok rôznych autorov zo zbierky Sex po slovensky. Môj vydavateľ je v tomto smere dosť odvážny, tento rok vydal Kámasútru, ktorá po prvý raz vychádza v arabčine. Prekladateľka je mladá žena, ktorá však ostáva v anonymite, nechce, aby sa jej meno v knihe uvádzalo. Predsa len, skúsenosti nie sú najlepšie. Napríklad egyptský básnik Ahmad Ašahavi vydal pred pár rokmi druhý diel svojej zbierky Rady pre milujúce ženy.
Fundamentalistické skupiny sa mu vyhrážali smrťou za to, že vo svojich erotických básniach použil aj úryvky z Koránu. Najvyšší náboženský úrad vtedy dokonca vydal fatvu a zakázal distribúciu knihy. Autor však mal podporu egyptského ministerstva kultúry, takže ostala na trhu, stala sa bestsellerom a ide sa vydávať jej tretí diel. V Egypte síce silno funguje náboženská spoločnosť, ale zákony sú svetské. Náš minister kultúry sa snaží udržiavať istú rovnováhu a podporovať umelcov, aby mohli tvoriť v čo najzdravšom prostredí a neutekali z krajiny. Aby sa naša kultúra naozaj rozvíjala.
Khalid El Biltagi (1965)
