Monografia mapuje tvorbu autorky v kontexte slovenského a českého výtvarného umenia. Obrazový materiál poukazuje na jej postupné rozvíjanie od kubizujúcich tendencií po konštruktivistický program.
Začnime rozprávanie o knihe Juraja Mojžiša od jej záveru, kde autor pripomína, že už v antike prakticky používané základné tvary ako trojuholník, štvorec, kruh a ďalšie boli definované ako tvary ideálne. A ďalej, že formulovaním vzťahov medzi nimi vznikla geometria, ktorá umožňovala orientáciu v zložitom svete, čo neskôr vďaka Cézannovi a jeho redukcii sveta pomocou ideálnych tvarov a formovaním vzťahov medzi nimi znamenalo začiatok moderného výtvarného umenia. „Na túto líniu skutočnosti umenia si ľahko dosadíme tvorbu Tamary Klimovej,“ píše autor monografie, „veď racionalita, redukcia, geometria a štruktúra sú ozaj kľúčovými pojmami sveta jej výtvarných prác.“
Zásnuby podľa Teigeho
Je to neprehliadnuteľná symbolika alebo len číra náhoda, že práve v roku 1922, keď sa Tamara Klimová narodila, zazneli z prostredia pražského spolku Devětsil ústami jeho protagonistu Karla Teigeho dve zdanlivo vzdialené slová ako rovnocenné východiská umeleckej avantgardy?
Tými pojmami boli poetizmus a konštruktivizmus, a ako píše Mojžiš, k týmto „zásnubám konštruktivizmu a poetizmu pribudla legenda o medzivojnovej bratislavskej Škole umeleckých remesiel. Inými slovami, zásady konštruovanosti, vychádzajúce z ducha geometrie, zohrali rozhodujúcu úlohu ukazovateľa cesty úniku zo socialistického realizmu.“
Do jeho osídiel Klimová mala spadnúť po skončení štúdií na pražskej Vysokej škole umeleckopriemyslovej, kde sa však vtedy, našťastie, ešte darilo držať kubistickú tradíciu. Obzvlášť v ateliéri Emila Fillu, tam očakávala každého adepta reakcia na kubizmus. „Pravda, na kubizmus prevtelený do pravidiel konštruktívneho poriadku a kompozičnej vyváženosti tvarovej a farebnej, a vôbec reakcia na ten slovník moderného umenia, ktoré sa čoskoro nadlho stalo umením ’zvrhlým’.“
S takouto cennou výbavou (a s čerstvým manželom, maliarom Alojzom Klimom) prichádza mladá umelkyňa v 50. rokoch na Slovensko. Podľa Mojžiša ako kultivovaný tvorca, múzická osobnosť s výtvarným inštinktom, „o ktorom sa hovorí, že je bezpečný“.
Časy umeleckých skupín
Jednou z možností oslobodzujúceho pohybu v tom temnom období doktríny socialistického realizmu sa ukázali spoločné skupinové výstavy. „Išlo o veľmi dôležité aktivity, a hoci boli spočiatku trpené akurát na okraji oficiálneho zväzového života, významnú úlohu zohrali spolu s neverejnými vystúpeniami skupín, ktoré ešte niekoľko rokov nemali šancu prekročiť prah ateliérov,“ zdôrazňuje Mojžiš.
Pre Klimovú to bolo prostredie ženskej Skupiny 4 (spolu s Oľgou Bartošíkovou, Jarmilou Čihánkovou a Vierou Kraicovou), ktorá prvý raz vystavovala v roku 1959 v Bratislave. Inou kapitolou bolo jej pôsobenie v ďalšom zoskupení v Klube konkretistov (1967 - 1971), v ktorom sa stretlo viac neokonštruktivistických programov a s ktorým je spojených jej mnoho dôležitých domácich i zahraničných výstavných prezentácií.
Ateliérové hľadanie
Ich útlm v nasledujúcich normalizačných rokoch nezastavil však ďalší posun v skúmaní nových výrazových prostriedkov, čo Mojžiš nazýva ateliérovým hľadaním. Pravda, to hľadanie pokračovalo až do konca jej života (zomrela v roku 2004), hoci hľadanie asi nie je ten najsprávnejší výraz. Jej dielo predstavuje totiž ucelený a systematicky rozvíjaný tvorivý program, ktorým potvrdila svoju pevnú pozíciu v galérii najvýznamnejších osobností slovenského výtvarného umenia.
„Klimovej dielo patrí medzi tie, ktoré sú neľahko vysvetliteľné textom,“ hovorí Juraj Mojžiš. Paradox, keď práve geometria má pomáhať orientovať sa v zložitom svete vďaka spomínaným základným ideálnym tvarom? Lenže ony sú aj znovu spojiteľné vlastným prežívaním novo sformulovanej udalosti, všadeprítomnej vízie času a v neposlednom rade skrytou poéziou, ktorou Klimová formulovala svoje poznávanie geometrickej štruktúry sveta a jeho udalosti. Tým, čo Mojžiš pomenoval poéziou racionality.
