Sú filmári, akých poznáte po meste. U Martina Scorseseho je to, samozrejme, New York – historický alebo ten súdobý zo 70. a 80. rokov, keď oscarový režisér nakrútil najlepšie filmy. Menší paradox je, že najlepšie na tom vtedy nebolo samo veľkomesto. Trhu vládla kríza a stúpala kriminalita, autá mali na dĺžku pomaly metre navyše, zato okná príbytkov netesnili, ako je zvykom dnes.
Keď si pustím jeho slávnu trilógiu, vždy ma zarazí, ako tvrdohlavo Scorsese do záberov komponoval pouličné ruchy. Až to vyzerá, že rodný New York neznášal za to, aký je hlučný a neurotický.
Toto nie je roztomilá romanca, príbeh dvoch stratených duší, čo k sebe nájdu cestu uprostred veľkomesta. Ako bežia minúty, vykľuje sa z neho pravá stredoeurópska „kafkáreň“.
Divoký sen jedného úradníka, miestopis a paródia jednej bohémskej štvrte, podobenstvo odcudzenej práce? Je niekoľko možností, ako film vykladať a pritom je to stále v prvom rade ľahká a virtuózna zábava. Možno je to tým, že prišla po filmoch Zúriaci býk a Taxikár, keď už Scorsese za kamerou nemusel nič dokazovať. Vznikol výborný film, hoci trochu v tieni jeho ostatných. Ukazuje dobrodružstvo, ako číha vo vedľajšom bloku. Len sa treba odkloniť z pracovného stereotypu.
