Patrí Jiří Kajínek za mreže? Nechal sa v roku 1993 najať vydieranými podnikateľmi a vraždil, alebo ho na doživotie odsúdili nespravodlivo? Kým česká spoločnosť rieši tento spor, režisér PETR JÁKL tvrdí, že rozhodnutie o Kajínkovej vine alebo nevine je len drobnosť. Oveľa dôležitejšie je vraj poukázať na českú chobotnicu, prepojenie medzi politikou, políciou, súdmi a podsvetím a niečo s tým urobiť. On sám o Kajínkovi nakrútil film, a keďže je to bývalý džudista a kaskadér, nebál sa zvoliť si formu akčného filmu, kde sa hodnota ľudského života blíži k nule.
Čo ste robili prvé roky po revolúcii?
„Dospieval som, a možno aj trochu neskôr ako ostatní, pretože som športoval. Šport ma síce viedol k samostatnosti, keď bolo treba, vedel som si napríklad vyprať šaty. Lenže, mal som okolo seba celý tím, ktorý sa o mňa staral, a vďaka nemu som dostal také zázemie, akoby som bol v bavlnke. Ak si dobre spomínam, ani k tomu praniu som sa nikdy nedostal. To, že existujú nejaké faktúry a že ich treba platiť, som si uvedomil až v tridsiatke. Ak to teda trochu preženiem.“
Stihli ste aspoň vnímať, že spoločnosť sa v našich štátoch veľmi rýchlo mení, že vznikajú nevídané možnosti?
„Najprv som vnímal to, že sa zrazu dajú kúpiť videokazety so zahraničnými filmami, pozerali sme ich, aj keď boli v najhoršej kvalite. Potom som bol nadšený, že k nám chodia nakrúcať americké hviezdy, Tom Cruise, George Clooney, to už boli priam šoky. Vtedy som sa popri džude začal venovať aj kaskadérčine, a tak sa začínala aj moja vlastná filmová kariéra. Viem, že vtedy bol ideálny čas začať podnikať, mňa to však minulo. Niekto mi aj ponúkal, aby som čosi kúpil za sto miliónov a potom to predal za dvesto, no o niečo také som sa teda nesnažil.“
Príbeh svojho filmu rozvíjate na temnom pozadí českej spoločnosti. Bolo prirodzené, že taký svet vznikol, alebo sme niekde v porevolučných rokoch urobili chybu?
„Nemyslím si, že by sme spravili nejakú chybu, len sme neboli pripravení. Nebolo kompetentných ľudí, ktorí by vedeli, ako sa zachovať. Možno, že k nám mohli prísť ľudia zo zahraničia a ukázať nám správnu cestu, ale my sme už nechceli ďalšiu diktatúru, hoci by mala byť zo západu. Chceli sme sa o seba postarať sami. Bohužiaľ, aj mnohí čestní ľudia sa chytili podivných príležitostí a už sa z toho nevedeli dostať von. To postupne viedlo k tomu, že veľké percento ľudí neverí inštitúciám, súdom ani polícii.“
Chápem, že sa sudcom neoplatí riskovať život svojej rodiny pre nejakého zločinca, ktorý napoly zabil a napoly nezabil. Kým bude niekoľko pankhartov robiť zlé meno celku, nikdy to u nás nebude fungovať.
Aké sú vaše vlastné skúsenosti s policajtmi?
„Stretával som sa s nimi len pri drobných priestupkoch, keď som nemal diaľničnú známku alebo zle parkoval, a nikdy som s nimi nemal zlé skúsenosti. Okrem toho som mal len jeden špeciálny zážitok. Šiel som si po Václaváku a videl som, ako jedného pána, sprevádzaného dvomi ženami, mlátia nejakí Juhoslovania. Musel som sa ho zastať, a tak som kričal, aby prestali. Lenže oni, samozrejme, nikdy neprestanú. Vďaka džudu som ich rýchlo spacifikoval, no oni si privolali posilu. Keď prišli policajti, len mi povedali, aby som radšej rýchlo utiekol.“
Pred premiérou ste povedali, že váš film nie je obhajobou Kajínka, ale žalobou systému. Kde sa končí zodpovednosť jednotlivca a kedy už treba viniť systém?
„Mám kamarátov zo sudcovskej brandže a viem, že aj policajti a sudcovia sú radi, že tento film vznikol. Sú medzi nimi takí, čo ich vydierajú, a nie ich vinou. A ja chápem, že sa im neoplatí riskovať život svojej rodiny pre nejakého zločinca, ktorý napoly zabil a napoly nezabil. Kým bude niekoľko pankhartov robiť zlé meno celku, nikdy to u nás nebude fungovať. Zatiaľ sa nemôžete na nejakú inštitúciu obrátiť bez toho, aby vám na druhý deň ktosi volal: Hej, ja viem, že ty si včera za niekým bol...“
Prečo sa vám ku Kajínkovmu prípadu hodila práve forma akčného filmu?
„Kajínkov príbeh, to je akčná story, divoký západ v Česku. Vlastnil plno zbraní, vykradol stovky bytov, odzbrojil policajtov plynovou pištoľou. Vysmieval sa im, ukradol im auto a potom ho po päťsto metroch nechal. Keď raz dostal vychádzku – to bolo ešte predtým, ako ho odsúdili za vraždu – šiel rovno za ministrom spravodlivosti a spýtal sa ho, či sa mu zdá jeho jedenásťročný trest primeraný. Nie, povedal mu minister, ale s tým už nič neurobíme. A tak Kajínek z tej vychádzky rovno utiekol do Nemecka. To je ohromne zaujímavý príbeh, triler s poriadnym napätím.“
Ktorý zároveň zvádza k nekontrolovanej brutalite.
„Brutálne scény sú nutnosťou, bez nich by sa nedalo pochopiť, akí ľudia v Kajínkovom okolí žili, do akých situácií sa dostali, že ich vydierali brutálnym spôsobom. Diváci musia pocítiť, že niet divu, že si nejaký podnikateľ objednal vraždu a že si ju objednal napríklad aj u polície. Niežeby som schvaľoval nájomné vraždy, vôbec nie, ale treba vidieť, že ich obeťami neboli milí ľudia, čo chodili každé ráno poslušne do práce.“
Aká je hodnota ľudského života v takom filme? Pri akčných prestrelkách nie je čas pocítiť minimálny súcit.
„Na to teda absolútne nie je čas. Akčný film musíte brať ako akčnú počítačovú hru. Vypnúť mozog a nerozmýšľať, že to, čo sa pred vami deje, je vlastne absurdné. Zbytočne budete uvažovať nad tým, prečo tam vlastne ktosi strieľa na ľudí. Veď mne samému prekáža, že sa chodí do lesa na lov srniek. Chápem, že sa to robí pre mäso a podobne, ale toto nech robí niekto iný. Ja chodím radšej na ryby.“
To už nie je zabíjanie?
„Áno, to je vraždou tiež, ale ja veľa chytených rýb púšťam späť do vody.“
Kajínek je príbehom skutočných ľudí, a pri skutočných príbehoch by sa k ľudským životom malo pristupovať opatrnejšie, nie?
„Pri skutočných príbehoch je súcit priam nevyhnutnosťou. Treba poriadne premyslieť a ukázať motivácie hrdinov, aby mohli vyvolať silné emócie.“
Boli ste na stáži v Hollywoode, aké sú tam pravidlá pri skutočných príbehoch? Sú aj nejaké tabu?
„To som dosť zisťoval. Veľa závisí od toho, ako sú postavené zmluvy na autorské práva na príbeh človeka a na jeho meno. No a potom treba myslieť na to, že každý film, aj ten, čo vznikol na základe skutočnej udalosti, je fikcia. Ideálne je, keď je tá fikcia vierohodná v základných bodoch. Ak je pravda, že hlavný hrdina zomrel, potom je jedno, či ho vo filme zastrelili, či sa utopil, alebo zmizol. Pre mňa bolo pri Kajínkovi dôležité, aby som ukázal, ako funguje česká chobotnica, že je prepojenie medzi politikou, podsvetím, políciou a súdmi. Nechcel som pritom svoj názor nikomu pchať rovno pred oči, a teraz som prekvapený, ako si ľudia lezú do vlasov len preto, že sa nezhodujú v interpretácii.“
V takýchto príbehoch však bývajú emócie navážané presne tak, aby ľudia podľahli čaru filmu a zámerom tvorcov. Vám sa to nikdy ako divákovi nestalo?
„Stalo, a filmu sa nič lepšie nemôže stať. Chápem však, že je rizikom, ak niekto prijíma názory nekriticky a pripúšťam, že nižšia stredná vrstva môže byť filmom Kajínek ovplyvnená viac, ako by som očakával. Pretože sa naň šla pozrieť primárne ako na ľudovú zábavu.“
Nezdá sa vám teraz, že ste to prehnali s hereckým obsadením? Konstantin Lavronenko je príliš charizmatický a sympatický, Kajínkovi sa asi zväčší fanklub.
„Väčšina hercov, čo hrajú Jesse Jamesov, Zjazvené tváre alebo Verejných nepriateľov, je taká charizmatická. Takí boli Paul Newman aj Al Pacino. Režisér si do hlavných postáv nemôže vybrať niekoho, kto vyvoláva negatívne emócie, lebo v strižni potom zistí, že film mu jednoducho nefunguje.“
Prečítajte si recenziu filmu - Kajínek to preháňa s angažovanosťou.
Vás nebrzdilo pri práci to, že k pravde o Kajínkovi sa zatiaľ nedá dopátrať? Čo keď české súdnictvo, ktoré ste sa rozhodli žalovať, malo v jeho prípade predsa len pravdu?
„Samozrejme, presne toto som celých šesť rokov pri skúmaní prípadu riešil. Nakoniec som zostal na 99 percent presvedčený, že v Česku je chobotnica a že je správne ukázať to na najznámejšej kauze. Či je Kajínek vinný, alebo nevinný, to je v porovnaní s tým, čo tento film môže odhaliť, len drobnosť. Ak by tento film pomohol vyvolať systémovú zmenu, bola by to taká hodnota, že by sa ňou dalo ospravedlniť aj to, že sa nesprávny človek dostal na slobodu. Horšie by bolo, keby zostal vrah za mrežami a aj systém by zároveň zostal zlý.“
Ako sa cítite v pozícii toho, kto teraz môže hýbať verejnou mienkou?
„Je to zodpovedná pozícia. Nerobil som film, pri ktorom sa ľudia zasmejú a potom idú bezstarostne domov. Pustil som sa do niečoho, z čoho sa už nedalo cúvnuť a musel som predpokladať, že sa niečo stane. Už som sa nemohol tváriť nevinne a vravieť, jej, to som nechcel. Štatistiky ukázali, že 86 percent Čechov verí tomu, že sa dá zohnať dôkaz na nevinného človeka a odsúdiť ho na doživotie. Budem rád, ak náš film čo i len minimálne prispeje k tomu, aby sa s tým začalo čosi robiť.“
Mali ste napriek tomu pri nakrúcaní zábavu, tak ako by to pri akčnom filme malo byť? Nezväzovalo vás nebezpečenstvo, ktoré angažovaným ľuďom môže hroziť?
„Kajínka sme robili s extrémnym vypätím síl, ale bola to zábava. Vedel som, že chytať sa tejto témy môže byť nebezpečné. Dúfal som však, že sa ľudia zapletení do prípadu zľaknú. Pretože keby nás zastrašovali, len by na seba upozornili. A hoci sa napríklad v Rusku novinári vraždia, nemyslím si, že to isté by mohli čakať filmári v Česku alebo na Slovensku. Tak zle na tom ešte nie sme.“
