"Ak vidím v akejkoľvek súvislosti číslovku 68, tak myslím na to, čo je pre moju generáciu s rokom 1968 navždy spojené. Mal som vtedy 25 rokov. Vychádzal som v noci z Véčka po ďalšom omamnom večierku konca euforických 60. rokov. Blues Five a naši nadšení poslucháči. Býval som na Bernoláčke, čo bol vtedy medzinárodný študentský hostel. Na recepcii sa ešte veselo pilo a diskutovalo. Samí cudzinci. Chorvátsky medik, americký muzikológ, francúzska filozofka.... Asi o štvrtej ráno vošiel vystrašený Angličan a kričal TANKS! TANKS! TANKS! Vôbec sme mu nerozumeli. Toto slovo som ani nepoznal. V mojich pesničkách sa nevyskytovalo. Až keď sme stíšili hudbu a vyšli na Radlinskú ulicu.
Tú pamätnú noc, ďalšie dni, týždne, mesiace a roky sme zažili a prežívali niečo, na čo sa nedá nikdy zabudnúť. Vtedy som spieval piesne, ktoré napísali iní ľudia. Výlučne po anglicky. Aj ja som obdivoval Kryla, aj ja som možno mal chuť vyjadriť hudbou spoločenské pocity, ale nikdy k tomu nedošlo. Moja hudba ostala len hudbou. Texty som nikdy nepísal a hudba je abstraktná.
V roku 2008, teda 40 rokov po tých tragických udalostiach som sa pri spomienkovom stretnutí, ktoré v Štokholme pre tamojších Čechoslovákov organizoval náš veľvyslanec Peter Kmec, stretol s Jurajom Paliesekom. Juraj je mladý hudobník z Púchova, dnes má 34 rokov. Píše texty, anglické. Ponúkol mi ich niekoľko a jeden ma upútal. Už to, že niekto z mladej generácie sa nad takým niečim zamýšľa. Ak by takýto text napísal môj rovesník alebo človek, ktorý to prežil tak ako ja , asi by som si to nevšimol. Náš pohľad je možno skreslený a osobne príliš zainteresovaný, ale to že to napísal niekto, kto vtedy ešte ani nežil, to mi vnuklo myšlienku urobiť z textu pesničku. Ostatné už bolo jednoduchšie.
Na jar 2009 som sa pri Slovenke roka zásluhou dramaturga Martina Drličku zoznámil s Opakom. Priznám sa, že predtým som našu rapperskú scénu osobne nepoznal. Náš spoločný slovenský remake pesničky Bittersweet Symphony sa však všetkým páčil. Pri '68-ičke som mal stále pocit, že tam ešte niečo chýba. Angličtina je na spievanie geniálna, ale ak to posolstvo má byť zrozumiteľné, tak niečo by malo zaznieť aj po slovensky, tak aby mu všetci rozumeli. Preto som oslovil Opaka. Problém bol v tom, že Opak o tých udalostiach vedel len toľko, čo vedia všetci ostatní mladí ľudia v jeho veku. Poradil som mu, aby sa skúsil opýtať doma, ale vysvitlo, že aj jeho mama je príliš mladá na to, aby si niečo pamätala. Myšlienka ho však zaujala. Najprv som sa mu snažil niečo vysvetliť sám a potom sme si pomohli knižkou Jozefa Banáša Zastavte Dubčeka. Trvalo to niekoľko mesiacov, ale nakoniec je aj Opakov príspevok na svete.
A hudba? Inšpirácia je jasná. Les McCann a jeho Compared To What. Ten groove je pre mňa štyridsaťročným obrovským svietiacim majákom na rozbúrenom hudobnom mori. Prvé demo sme urobili spolu s mojím synom Petrom. Ale to bola len tá spievaná časť. Potom sa k nám pridal Umelec, navrhol urobiť vokálne intro a s chladnou hlavou upravil všetko, čo sa dalo - bicie, basu, vokály. Celé to dostalo nový outlook. Ruggero nahral gitary a s improvizáciou prepojil spievanú časť a rap. Vokály nahrala Svetlana, tretia súčasť skupiny New Folder.
Táto pieseň sa objaví na mojom novom CD, ktoré už dlho pripravujem a aby k nej bolo niečo aj na pozeranie, ďalší syn Mišo s láskavým povolením Petra Bielika nastrihal do obrazu strhujúce fotografie jeho otca Laca Bielika."
Peter Lipa
