Expozícia významného slovenského sochára predstavuje jeho intermediálne dielo, ktorého trvalou súčasťou sú akčné a konceptuálne aktivity. Výstava, ku ktorej vydala SNG reprezentatívny komplexný katalóg, potrvá do konca októbra.
Juraj Bartusz hovorí, že jeho terajšia retrospektívna výstava v Slovenskej národnej galérii sa mala volať pôvodne Živel, no u kurátoriek mu to vraj neprešlo. „Výstava predstavuje vybrané oblasti autorovho výtvarného myslenia od 60. rokov po súčasnosť v pestrom intermediálnom spektre," hovoria Vladimíra Büngerová a Lucia Gregorová-Stachová, ktoré pripravili expozíciu v spolupráci s Katarínou Bajcurovou.
Živel Juraja Bartusza (1933), ktorý po absolvovaní pražskej Vysokej školy umeleckopriemyselnej i Akadémie výtvarných umení odišiel do Košíc, je však určite zašifrovaný aj v názve gestá / body / sekundy, vyjadrujúcom autorov dôraz na nadštandardnú fyzickú činnosť pri jeho tvorbe.
Čas sa stal jadrom diela
Tá je typická najmä pre gesticky akčné diela vytvárané úderom do kameňa, hádzanie tehly do tuhnúcej sadry a najmä časovo limitované kresby a maľby. „Čas je mojou veľkou témou," hovorí Bartusz. Už v šesťdesiatych rokoch experimentoval tvorbou obrazu posúvaním farby po plátne pomocou latiek, ktoré vytvárali časovú stopu a po skončení zostali súčasťou maľby.
V spomínanom procese hádzania tehly zasa sledoval, ako sa zmení dovtedy tvrdnúca hrúbka sadry („jedna kvalita sa počas stotiny sekundy premenila na druhú prostredníctvom energie môjho úderu"), až začiatkom 80. rokov dospel k časovo limitovaným prácam. „Stanovil som si čas tvorby na jednu sekundu, do ktorej som sústredil všetku svoju energiu. Doslova som zo seba vylial seba samého, a výsledné práce sú totálnym odtlačkom mojich momentálnych psychických a fyzických dispozícií."
Autor na margo týchto obrazov (na výstave sú sprevádzané aj fotografiami ich tvorby, ktoré sú, ako aj v iných Bartuszových dielach, nielen fotodokumentáciou, ale aj rovnocennou organickou súčasťou expozície) hovorí, že v nich nejde o expresionizmus, abstrakciu, estetiku či anti-estetiku. „Rozopol som beh času z jeho minulého behu do budúceho a zmrazil som okamih prítomného." Čas sa stal jadrom diela.
Telo ako fenomén
Keď sa teraz, po ozrejmení dôležitosti akčných gest a kľúčového významu sekúnd, vrátime k pomenovaniu výstavy, je čoraz zrejmejšie, že príbuznosť so známou televíznou športovou reláciou je veľmi vzdialená. A to má ešte Bartusz (či vlastne kurátorky?) v talóne slovko body, ktorého zmysel sa naplno vyjaví pri grafickom slovensko-anglickom stvárnení názvu výstavy: gestá / gestures / body / sekundy / seconds.
Slovná hračka, akcentujúca Bartuszov sochársky naturel. Telo je pre neho inšpiráciou, hybným momentom, realizátorom (často náročného fyzického) tvorivého procesu i konečným artefaktom, základným priestorovým fenoménom.
Z množstva akcií, sôch či inštalácií sem možno zaradiť napríklad performance Súkromné CO cvičenie, ktoré reagovalo na atmosféru studenej vojny a súčasne ironizovalo rôzne formálne prípravy na vojnovú hrozbu zo Západu, „kozmonautické" figuratívne diela či Únik priateľa I. D. Touto akciou sa Bartusz rozlúčil so svojím kamarátom Igorom Ďurišinom - toho nechal tesne pred jeho vynútenou emigráciou symbolicky prejsť polystyrénom na „druhú stranu hraníc".
Čím sme si podobní
Poctou svojim blízkym je aj Bartuszov známy portrét Júliusa Jakobyho či videozáznam rozhovoru s Egonom Bondym Holenie starého filozofa. S Bondym, ktorého stvárnil aj sochársky, sa spoznal počas jeho návštev u ľudí z košického undergroundu. „Doslova mu učarovali moje časové limity, o ktorých potom napísal aj prenikavú štúdiu."
Ak hovoríme pri Bartuszovi o intermediálnom charaktere jeho diela, netýka sa to len žánrových či technických oblastí výtvarného umenia. Príbuznosť performance a divadla je očividná a k experimentálnej hudbe sa viaže jeho spolupráca s Milanom Adamčiakom a Transmusic Comp.
A vďaka manželke, spisovateľke Jane Bodnárovej sa súčasťou jeho umeleckého prejavu stala aj literatúra, keď jej texty dopĺňajú alebo priamo inšpirujú jeho performance.
Bartuszovo vyznanie a obdiv manželke, ktoré vlani vyslovil pre SME, je súčasne výstižnou a aj dnes platnou charakteristikou jeho vlastnej životnej cesty: „Vždy ma prekvapila, ako cieľavedome išla za svojimi víziami, bez ohľadu na konvencie a prijatie. Tým sme si podobní."
