Pozri sa, čo všetko je možné, hovorí Jaro Vojtek, keď pozýva na svoj nový film. Zhmotnil v ňom životný nihilizmus a sľubuje duchovný zážitok.
Jozef, prezývaný Ferko, stojí zúfalý na Hraničnej ulici. V Centre pre liečbu drogových závislostí mu pridali zápis za neposlušnosť. Zbytočne sa vraj rozčuľoval, že mu o tretej odmietli vydať metadon, mal prísť medzi jedenástou a jednou, podľa denného rozpisu.
„Každému sa môže stať, že zaspí. Ja som nepil, ani som neholdoval, ani som sa nezabával. Mám len psíka, moja rodina nie je pri mne, mne nemal kto pomôcť,“ skúšal to vysvetliť, keď už boli dvere definitívne zatvorené. Aspoň Jarovi Vojtekovi, ktorý o ňom nakrúcal.
Dnes má výsledný film Z kola von premiéru v bratislavskej Cvernovke.
Dôstojnosť a iné straty
Jaro Vojtek viac nepočúval Ferkove vysvetlenia, chcel sa na ne pozrieť. Šiel sa pozrieť do lesnej chatrče pri Ružinovskom cintoríne a videl, že ho naozaj nemal kto zobudiť. Žije síce s mamou, otcom, bratom aj dcérou, ale v tom ich domčeku je prítomná najmä ľahostajnosť.
Tam je jedno, že ak treba zohriať vodu na kávu, musí sa ako palivo použiť župan. Málo záleží na tom, že sa všetci celý deň nudia a preto najradšej spia, a už sa nerieši ani to, že mama zarába ako prostitútka a pasáka jej robí vlastný syn. V tej chatke si už vlastne nikto neuvedomuje, že sa takto obnažení ukazujú pred filmárskou návštevou.
Stratená dôstojnosť ich netrápi, chýba im ešte čosi dôležitejšie. „Je možné, že ľudia zašomrú, ach, Jaro Vojtek, zase nám prišiel vykladať nejaké tézy. Ale ja som ich naozaj chcel chytiť pod krk a povedať: Pozri sa, pozri sa, čo všetko je možné, keď sa necháš citovo vyprahnúť.“
Nestihol ani pozdraviť
Za najsilnejšiu chvíľu Vojtekovho filmu by sa celkom dobre mohlo považovať Ferkovo rozprávanie o otcovej gamblerskej perióde a o tom, ako zo dňa na deň museli predať byt: „Zvonil som, ale nikto z našich mi neotváral. To som ešte nevidel, dôjdeš domov, a zistíš, že klopeš na dvere cudzím. Vravia ti, vy tu už nebývate, bohužiaľ. Nepomôžeme vám, dovidenia. Šiel som odtiaľ sklamaný preč a stretol som na ceste otca. Bol ako šrot, schudnutý ako pes, sfetovaný ako doga, ledva stál na nohách, oči mal skoro zelenomodré. Peniaze určite mal, veď predal byt. Ale ani som sa ho nestihol opýtať, ahoj, ako sa máš, už mi vravel, že mi nedá ani korunu.“
Zarážajúce sú však aj oveľa prostejšie veci, čokoľvek, čo sa počas niekoľkých zaznamenaných dní z Ferkovho života stalo. Tento film má takú zvláštnosť – najsilnejší je, keď sa skončí.
Scenár k nemu Jaro Vojtek napísal na výzvu nadácie Intenda. Keďže si myslí, že aj veci na zákazku sa dajú spraviť naplno, povedal si, že spraví formálny aj emocionálny pokus.
„Rozhodol som sa pre veľmi jednoduchý film, až podozrivo jednoduchý, mal som pocit, že to mi dovolí zísť ešte hlbšie ako zvyčajne. Filmovaním som síce zhmotnil absolútny nihilizmus, ale dúfam, že zážitok z toho bude duchovný.“
