Nikita Slovák. FOTO – SAŠA ŽILAVÁ
V najbližšom čase vyjde kazeta s názvom Návšteva Ufóna humoristov Rasťa Piška, Mira Nogu a Štefana Skrúcaného, pre ktorých napísal textový podklad. A už pracuje na dokumente pre Európsku úniu. A to je téma, ktorá zaujíma všetkých ľudí z rôznych dôvodov.
S Jurajom Jakubiskom chystáte pre Európsku úniu dokumentárny film o živote Rusínov, národnostnej menšiny, na našom území. Ako vznikol nápad?
„Film vzniká v rámci prístupovej kapitoly do únie, je teda dotovaný z jej fondu. Pôjde o problémy koexistencie národností v jednotlivých krajinách. A pre náš projekt bude hlavnou témou spolužitie minority a majority na Slovensku.“
Rusíni nedávajú o sebe vedieť v takej miere ako iné menšiny na Slovensku. Čo vás a Juraja Jakubiska k tejto téme púta?
„Uvažoval som o spolužití menšín vo Fínsku, kde je národnostná menšina Švédov, alebo o Španielsku. U nás je to všetko akési neutriedené. My s Jurajom Jakubiskom vnímame tému dokumentu ako čosi záhadné. Pre Juraja je všetko o čosi symbolickejšie, fatálnejšie. Pochádza z Koišova, čiže jeho korene sú práve rusínskeho pôvodu.“
Ako prebieha nakrúcanie?
„Sme mystici. Veríme, že sme na tomto svete už boli a opäť sa sem vrátime. Takže si rozumieme. Nakrúcame v okolí Prešova, pôjdeme do Sniny, okolia Svidníka a Starej Ľubovne. Pri písaní scenára prichádzali vždy nové a nové odpovede na ďalšie a ďalšie otázky. Stretol som sa so zaujímavými ľuďmi takmer na celom východnom Slovensku. Podľa mňa sú potomkami šamanov a čarodejníkov, takže takú krásnu a bizarnú tému nebude ťažké v takýchto podmienkach spracovať.“
Prečo práve šamanov a čarodejníkov? Čo majú spoločné s vaším filmom o Rusínoch na Slovensku?
„Spravili sme akúsi ‚novú bizarnú vlnu‘. Vo filme sa stretneme s Andym Warholom, so starcom, ktorý vidí v zrkadle dieťa, ako znak opakovania života. Je možné uzrieť čerta, ktorý sedí pod dubom, alebo krásnu nahú ženu utekajúcu so zapálenou sviečkou. Bude to určite iné, nové spracovanie predstáv o živote Rusínov.“
V prípade Juraja Jakubiska bude tá predstava o čosi bližšia kvôli rusínskemu pôvodu?
„Túto prácu vníma citovejšie ako ja. Mám z neho taký dojem, že práve toto obdobie nedávneho jubilea, ako aj film samotný využíva na to, aby si urobil v sebe poriadok. Vnáša do filmu akúsi retrospektívu a robí si svoju vlastnú inventúru.“
A vy?
„Film vnímam ako ďalšiu zaujímavú prácu. Obsadili sme doň hercov z Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove, podľa mňa jedného z najlepších divadiel na Slovensku. V letných mesiacoch budú samotné filmové práce skončené. V auguste by mali prebiehať postprodukčné práce a v septembri chceme film predstaviť divákom.“
Robíte aj divadlo, čo pre vás znamenajú iné druhy umenia?
„Baví ma opúšťať jednotlivé druhy umenia a potom sa k nim vždy obohatený vrátiť. V poslednom čase som fascinovaný prácou tanečníkov, považujem ich za najdisciplinovanejších umelcov.
Mám možnosť spolupracovať i s mnohými inými umelcami. V štádiu písania mám libreto k piesňam autorskej dvojice Kamila Peteraja a Pavla Hammela Šľahačková princezná. Doteraz to malo mať iba formu cédečka.“
Pripravili ste projekt pre mladých ľudí - stroskotal na financiách?
„V deväťdesiatom šiestom sme s Michalom Kaščákom pripravili muzikál s názvom Don Juan game over. Je to zvláštne expresívne dielo venované mladým. Pre nich tu nie je nič, čo by bolo korenisté, čo by sa ich priamo dotýkalo. Chýba tu poctivé divadlo, ktoré páchne životnou pravdou a skutočnosťou. Je to väčšinou iba bohapustý bulvár, ktorý je o kostýmoch a výprave. Pojem dirty muzikál akoby u nás ani neexistoval.“
Čo si pod ním predstavujete?
„Je to hlas a rytmus ulice. Pohľad okolo seba, sebareflexia. Ako však vravím, mladí ľudia zrejme nie sú pre nikoho komerčne zaujímaví. Nie je to taká kúpna masová sila, aby mohla financovať smotánky.“
Zrejme ani vy nepatríte medzi tých, ktorí robia len pre peniaze.
„Chcem urobiť Juana s Igorom Holováčom, kým si ešte pamätáme, akí sme boli, kým sme boli mladí, a kým máme v sebe zdravý náboj, zlosť.“
JANA JURKOVIČOVÁ
